V súčasnosti v štúdiu pokračujem ďalej, vzdelávam sa v odbore manažment so zameraním na sociálnu prácu (MBA štúdium). Som rodákom z obce Rakovnica, avšak už dvadsať rokom žijem v neďalekej Rožňave. Do svojej rodnej obce pravidelne chodievam, mám tu rodičov, brata s rodinou, starú mamu a ďalších príbuzných. Zamestnaný som v samospráve mesta Rožňava, na odbore sociálnych vecí a bytovej politiky. Venujem sa najmä riešeniu širokého spektra rôznych problémových a nepriaznivých situácií v živote človeka, súvisiacich s riešením sociálno-patologických javov, a to najmä v prostredí marginalizovaných rómskych komunít. Spomeniem napríklad záškoláctvo u detí, poruchy v správaní detí, ale aj týranie, patologické hráčstvo a všetky druhy závislostí. Klientom poskytujem sociálne poradenstvo, vykonávam krízovú intervenciu a samozrejmosťou je aj pomoc pri uplatňovaní práv a právom chránených záujmov klienta v rôznych životných situáciách. V poslednom období je to najmä pomoc pri riešení exekúcií a osobných bankrotov, alebo zastupovanie klientov v odvolacom konaní. Okrem svojho hlavného zamestnania pôsobím externe aj na VŠZaSP sv. Alžbety, detašované pracovisko Rožňava, kde študentom odovzdávam svoje poznatky nielen v rovine teórie, ale aj praxe v rámci študijného programu sociálna práca. Od roku 2016 sa venujem mediácii, vedený som v registri mediátorov pri Okresnom súde v Rožňave.
2. Kedy sa vo vás objavila myšlienka venovať sa našej rodáčke?
V čase pamiatky zosnulých na cintoríne v Rakovnici, ak si dobre spomínam, pred dvoma rokmi, som si všimol na náhrobnom kameni na hrobe pani Mišurdovej dátum jej narodenia a úmrtia, z čoho mi hneď vyplynulo, že práve rok 2020 bude rokom okrúhlych jubileí. Nebol to však len tento moment, pretože o tejto významnej osobnosti som ešte ako dieťa veľa počul. Veľa dobrého, veľa záslužného a veľa pozitívneho. Práve to vo mne podnietilo myšlienku venovať sa tejto žene viac, a pátrať hlbšie po jej živote a snažiť sa o to, aby veľkosť jej odvážnych skutkov, mimoriadnej odvahy, empatie a filantropie nezostali už nikdy v zabudnutí, ale aby každému obyvateľovi obce Rakovnica boli známe a aby o nich vedeli aj budúce generácie.
3. Čo bolo cieľom vášho snaženia?
Keďže pani Helena Mišurdová nebola vo svojej obci, kde prežila celý svoj život, nikdy dostatočne a náležite za svoje príkladné skutky a nezištnú pomoc v prospech iných spoluobčanov dostatočne a primerane ocenená, aj keď všetkým obyvateľom obce počas celého svojho života vždy pomáhala, som presvedčený, že Cena obce a pamätná tabuľa osadená uprostred obce bude aspoň malou náplasťou za všetkých tých vďačných ľudí, ktorým pomohla, ktorých liečila, ktorých zachránila. Na druhej strane mi je ľúto, že sa to deje až teraz, že sa toho nedožila, že si cenu nemohla prevziať sama a že sa za ostatné roky na ňu akosi pozabudlo. Som nesmierne rád, že vedenie obce Rakovnica, zastúpené starostkou obce, si moju myšlienku a nápad dôstojne a natrvalo si uctiť pamiatku a výnimočnosť p. Mišurdovej rýchlo osvojilo a vyjadrilo ústretovosť a vôľu pustiť sa do toho.
4. Mali ste dostatok materiálu na spracovanie zámeru?
So zháňaním materiálu to bolo fakt ťažké. Priznám sa, bol som zaskočený, že v obecnej kronike som nenašiel po dôkladnom preštudovaní všetkých predchádzajúcich rokov a období, ktoré sa týkali najmä časového úseku od roku 1945 až po súčasnosť, žiadne podstatné informácie ohľadom p. Heleny Mišurdovej. Zdrojom získavania dát bol Štátny archív v Košiciach – pracovisko Archív Rožňava, ďalej pán Fabrizio Bensi – archivár Centrálneho historického archívu Medzinárodného Červeného kríža v Ženeve. Tu by som rád podotkol, že s prekladom dokumentov z francúzskeho jazyka mi pomohla učiteľka francúzštiny z Gymnázia P. J. Šafárika v Rožňave Mgr. Adriana Šalamonová. Niektoré informácie som získal aj priamymi rozhovormi, spomeniem napríklad pani Margitu Kučerovú, obyvateľku obce Rakovnica. Spolupracoval som aj s Národným historickým archívom, ako aj s Múzeom SNP v Banskej Bystrici. Nesmiem opomenúť ani MUDr. Helenku Potockú, ktorá zapožičala pre toto podujatie originály ocenení, ktoré mohli byť všetkým prítomným naživo ukázané a odprezentované.
5. Kto vám bol nápomocný pri organizovaní mimoriadnej akcie?
Pri príprave tohto podujatia som spolupracoval najmä so starostkou obce Rakovnica Ing. Radkou Uhrinovou a zamestnancami obecného úradu.
6. Čo všetko sa odohralo počas slávnostného aktu?
Slávnostný ceremoniál začal privítaním všetkých zúčastnených a pozvaných hostí, pričom bolo každému účastníkovi tohto podujatia venované originálne leporelo o živote a prínose ocenenej osobnosti. Nasledovala hymnická pieseň Aká si mi krásna, no a potom si už MUDr. Helena Potocká (vnučka ocenenej) prevzala od starostky Ing. Radoslavy Uhrinovej Cenu obce pre pani Helenu Mišurdovú, ktorá bola udelená in memoriam pri príležitosti 100. výročia od jej narodenia a súčasne pri uplynutí 30 rokov od jej úmrtia. Ďalej nasledovala moja prednáška (prezentácia) o výnimočnosti pani Heleny Mišurdovej. Slávnostné zhromaždenie sa potom presunulo pred budovu denného stacionára, kde bola inštalovaná pamätná tabuľa pre ocenenú osobnosť. Miestny zbor pre občianske záležitosti zaspieval partizánsku pieseň. Slávnostnému aktu odhalenia pamätnej tabule ešte predchádzalo krátke poďakovanie a vyzdvihnutie dôležitosti a jedinečnosti tohto podujatia. Podujatie bolo ukončené recitáciou básne.
7. Komu vďačíte za to, že predstava bola naplnená?
Predovšetkým vedeniu obce Rakovnica a takisto aj Domu Matice slovenskej v Rožňave. Bez ich finančnej podpory by toto unikátne podujatie nebolo možné zrealizovať.
8. Čo odkážete občanom na základe činnosti našej rodáčky?
V jej jednoduchosti spočívala jej veľkosť. Bola to žena s mimoriadnou dávkou odvahy, vždy ochotná, vždy pripravená pomôcť každému, kto pomoc potreboval. Kiežby bolo takých Helien Mišurdových aj teraz viac. Najmä v dnešných ťažkých časoch a v pandemickej dobe, ktorú práve žijeme, by si mali ľudia navzájom oveľa viac pomáhať, zaujímať sa jeden o druhého, byť k sebe milší a lepší. Ak nám začne na iných viac záležať ako na sebe samom, potom budeme ako naša hrdinka, pani Helena Mišurdová.
RON
KTO BOLA HELENA MIŠURDOVÁ?
Helena Mišurdová sa narodila 1. septembra 1920 v obci Rakovnica a zomrela vo svojej rodnej obci 30. januára 1990. Práve v roku 2020 uplynulo 100 rokov od jej narodenia a súčasne aj 30 rokov od jej úmrtia. V roku 1937 získala Helena Mišurdová diplom dobrovoľnej sanitárky, po absolvovaní kurzu. Spolu so svojím manželom Michalom sa venovala poľnohospodárstvu a popritom aktívne pôsobila ako funkcionárka a dobrovoľníčka miestnej organizácie ČSČK. Počas vojny pracovala vo viacerých nemocniciach, či už v Rožňave alebo v Dobšinej.
Najmä v období SNP sa aktívne starala o ranených partizánov, bezmocných, chorých a ranených. Poskytovala im pomoc priamo na bojisku, v úkrytoch, v lese. Dvakrát do týždňa ich zásobovala nielen liekmi, ale aj potrebným základným zdravotníckym materiálom a potravinami. Ošetrovala rany, poskytovala rady a povzbudzovala ich.
Azda najväčším hrdinstvom Heleny Mišurdovej bola záchrana a následná starostlivosť o dvoch anglických pilotov, ktorí boli po núdzovom pristátí vojenského lietadla prevezení do rožňavskej nemocnice v decembri 1944, kde Helena Mišurdová pôsobila ako sanitárka. Celé desaťročia viaceré zdroje nesprávne interpretovali túto udalosť, kedy bola Helena Mišurdová spájaná so záchranou vojakov pri leteckom nešťastí, ktoré sa odohralo pri obci Gemerská Poloma, kde sa 16. októbra 1944 zrútilo vojenské lietadlo. Dokonca aj noviny Zora Gemera – 13. 6. 1969, ročník XVIII, č. 23, týždenník ONV Rožňava vo svojom krátkom článku mylne informovali čitateľov o tejto udalosti.
Skutočnosť je ale iná: 17. decembra 1944 z vojenskej základne Torretta v Taliansku odštartovalo 31 vojenských bombardérov B-24 Liberator patriacich k 461. bombardovacej skupine, pričom cieľom ich doletu malo byť Poľsko. Nad územím dnešného Maďarska bola skupina lietadiel napadnutá približne 50 nemeckými stíhačmi. Bombardér „67“ bol zasiahnutý do motora č. 3, ktorý začal horieť. Lietadlo začalo pomaly klesať. Posádku tvorilo 10 vojakov. Dvaja sa vážne zranili. Bombardér B-24 Liberator (Osloboditeľ) musel núdzovo pristáť. Okolo poludnia, približne po 45 minútach letu, tak lietadlo s ťažko poškodeným motorom a dvoma ranenými vojakmi na palube v katastri obcí Krásnohorská Dlhá Lúka a Jovice, pristálo do poľa. Posádka bola zajatá maďarskými žandármi, ôsmi vojaci boli odovzdaní Nemcom, dvaja zranení boli prevezení do nemocnice v Rožňave. Opustené lietadlo zostalo v poli a postupne bolo vyrabované a rozobrané ľuďmi z okolitých dedín.
Anglickí piloti Sgt. Arthur C. Piccoli (zadný strelec) a Sgt. Purvis Lee Stack (pravý bočný strelec) sa 17. decembra 1944 popoludní ocitli v nemocnici, kde práve mala službu aj Helena Mišurdová. Arthurovi vzhľadom na komplikované devastačné poranenie nohy a členku musela byť noha amputovaná. Na túto misiu nastúpil len dva týždne po tom, ako sa oženil. Purvis bol 4-5x zasiahnutý počas paľby, mal vážne poranenia chrbtice, ochrnul od pása dole. Všetku starostlivosť o oboch letcov zabezpečovala počas troch mesiacov hospitalizácie Helena Mišurdová. Dokonca ani primár Jaross spočiatku nevedel o tom, že v nemocničných priestoroch (v pivnici pod kaplnkou) sú ukrytí dvaja anglickí vojaci. Pri jednej z razií Helena Mišurdová chránila vlastným telom pilotov a ľsťou im zachránila životy pred nemeckou kontrolou. Naplnila staré vrecia slamou, prikryla ich plachtou. Potom si rozstrapatila vlasy, natrela líca na červeno a ľahla si k tým vojakom, prikryla sa spolu s nimi veľkou plachtou. Predstierala, že je zmyslov zbavená a v horúčke. Len tak sa podarilo prekabátiť nemeckých vojakov, aby nepokračovali ďalej v kontrole a odišli z nemocničnej pivnice preč.
Ako sa vyjadrila, kupovala im aj tabak (za 3000 pengő) a šúľala cigarety. Vo februári 1945 prišlo do nemocnice v Rožňave vojenské auto s ruskou posádkou, oboch vojakov previezli do Košíc, pričom 19. februára 1945 boli prevezení do Bukurešti. Posledné slová ruských vojakov adresované Helene Mišurdovej zneli: „Chorošo bárišňa“. Keď sa Arthur a Purvis lúčili s Helenou Mišurdovou, rozplakali sa a povedali, že ako keby sa lúčili od vlastnej matky. Aj ona sa k nim správala tak, ako keby to boli naozaj jej synovia. Ešte aj po rokoch to tak cítila. Sľúbili jej, že ešte raz sa v tomto živote uvidia. Žiaľ, už sa s nimi nikdy viac nestretla, no veľmi v to verila.
Helena Mišurdová, resp. Ilon néni, ako ju všetci volali, v období SNP po výbuchu granátu ohluchla na jedno ucho, neskôr ako 37 ročná ohluchla takmer úplne. Hospitalizovaná bola aj v nemocnici, no pomôcť jej v tom čase medicína nevedela. V povojnovom období sama odstraňovala nevybuchnutú muníciu z miestneho cintorína v Rakovnici. V evanjelickom kostole vykonávala aj funkciu zvonárky. Pracovala aj na majeri pri kaštieli v Betliari, kde sa starala najmä o zvieratá. Svoje ošetrovateľské schopnosti preukázala a cenné rady poskytovala v prospech obyvateľov svojej obce aj v povojnovom období, kde ročne ošetrila približne 300 svojich pacientov. Všetci ju poznali ako „našu doktorku“. Ak niekoho v dedine bolel zub a bolesť neustúpila, vytrhla ho. V 70. a 80. rokoch minulého storočia vykonávala „dozor nad zdravím“ futbalistov na miestnom ihrisku. Na každom futbalom zápase bola vždy prítomná s brašnou na pleci a ak bolo potrebné, vždy pomohla.
Ocenenia pre Helenu Mišurdovú:
– Čestné uznanie za dobrú prácu za rok 1961, udelené miestnou skupinou ČSČK v Rakovnici dňa 24. januára 1962
– prestížna Medaila Florence Nightingalovej udelená Svetovou organizáciou Červeného kríža v Ženeve, odovzdaná 31. mája 1969 na Federálnom kongrese ČSČK na 22. ročníku udeľovania ocenenia
– Vyznamenanie II. st. ČSČK za záslužnú a obetavú prácu, udelené pri príležitosti jej okrúhlych narodenín, návrh na ocenenie bol schválený OV ČSČK v Rožňave dňa 13. marca 1980
– Cena obce Rakovnica, udelená in memoriam 29. 8. 2021 a odhalenie pamätnej tabule v obci Rakovnica
– Čestná cena predsedu Košického samosprávneho kraja za rok 2020, udelená in memoriam 4. 9. 2021
Z celosvetového počtu doposiaľ udelených medailí Florence Nightingale, bolo pre Česko a Slovensko udelených 36. Z tohto počtu ju získalo len 11 Sloveniek, vrátane Heleny Mišurdovej. Napriek tomu, že táto unikátna medaila sa udeľuje každé dva roky už od roku 1920, naposledy bola medaila udelená pre územie Česka a Slovenska v r. 2003 Slovenke, a to Márii Pelcrovej z Martina.
Marek Koltáš

































__________________________________________________
noch prešla na gymnázium do Tisovca, kde maturovala v roku 1945. Vysokoškolské štúdiá, odbor filozofia a francúzština, absolvovala na Komenského univerzite. Od roku 1953 bola pracovníčkou Filozofického ústavu SAV. Pracovala na domácich interdisciplinárnych podujatiach s historikmi, literárnymi historikmi a etnografmi, rovnako na spoločnej výskumnej úlohe s oddelením filozofie FU ČSAV, z čoho vznikli aj spoločné publikácie Antológie z dejín českej a slovenskej filozofie a i. Vydala monografiu Slovenské obrodenecké myslenie, jeho zdroje a základné idey a bola spoluautorka ďalších piblikácií. Z dejín slovenskej i svetovej filozofie publikovala viacero prác v časopisoch, najmä v časopise Filozofia. -MM-
Študoval súkromne. Bol člen Uhorského parlamentu, člen riadiacej rady Uhorskej akadémie vied a predseda Uhorskej heraldickej a genealogickej spoločnosti. Okrem toho, že sám bol výtvarne činný, obrazy a umelecké predmety predovšetkým zbieral. Na hrade Krásna Hôrka sústredil historické zbierky svojho rodu a po roku 1872 ich sprístupnil verejnosti. Po svadbe s Františkou Hablavcovou (Hablawetz) podporoval chudobných, financoval školy, nemocnice, vytvoril štipendium pre mladých umelcov, založil dôchodkový fond pre zamestnancov andrášiovského veľkostatku a i. V r. 1904 dal vybudovať umelecky cenné secesné mauzóleum v Krásnohorskom Podhradí, v r. 1909 sa zaslúžil o výstavba unikátnej secesnej galérie v Krásnohorskom Podhradí. Elektrina bola pri tej príležitosti zavedená do celej dediny na jeho náklady. Pochovaný je v mramorovom sarkofágu vedľa manželky v krásnohorskom mauzóleu. -MM-
V rokoch 1856 – 1858 študoval v Rožňave. Pôsobil v Liptovskom Mikuláši a zaslúžil sa o jeho kultúrny rozvoj, oživil a viedol Spevokol meštianskej besedy pod názvom Tatran. Komponoval najmä zborové skladby, upravoval a vydával slovenské národne piesne. Zostavil a vydal Venček slovenských národných piesní, Spevníček dvojhlasných slovenských piesní a i. Upravil evanjelické chorály, ktoré vyšli i tlačou v zborníku Zvony (1926). Venoval sa aj teórii hudby, je autorom publikácie Náuka o harmónii. -MM-
Študoval na univerzite v Prahe a Bratislave. Podieľal sa na budovaní Prírodovedeckej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, kde bol vedúcim viacerých katedier a aj jej dekanom. Zaoberal sa hlavne magnetickými vlastnosťami látok, zameriaval sa na štúdium premagnetizačných procesov v kovových feromagnetikách. Venoval sa aj didaktike fyziky. Napísal 51 vedeckých prác a 8 kníh, medziiným bol spoluautorom učebnice Fyzika v príkladoch a Základy fyziky. Veľa úsilia venoval práci v Jednote slovenských matematikov a fyzikov. Bol členom prvého ÚV Fyzikálnej olympiády. -MM-
Ľudovú školu navštevovala v Revúcej, meštiansku školu v Martine a učiteľský ústav v Banskej Bystrici a Prešove. Bola učiteľka v Krpeľanoch, Blatnici, na slovensko-chorvátskej škole v Starej Pazove, od r. 1919 opäť v Blatnici. Svoje povolanie chápala ako službu národu a realizovala ju okrem školy aj v oblasti literárnej, osvetovej a charitatívnej. Novely a básne uverejňovala v časopise Dennica. V memoárovej próze Rozpomienky z doby vojny priblížila osudy ľudí v Chorvátsku. Pre potreby školských besiedok a slávností napísala desiatky didakticky zameraných dialogizovaných scénok v próze alebo vo veršoch. Približovala v nich historické udalosti, cirkevné dejiny, osobnosti, vlastivedné poznatky, ale aj etické a spoločenské príncípy ľudského konania. Dbala na výchovu mladej generácie, sama vychovávala 5 dievčat, jej chovanicou po osirení bola i budúca poetka Maša Haľamová, účinkovala v mládežníckych spolkoch, starala sa o chorých a vojnou postihnutých občanov. -MM-
Do školy chodil vo Vyšnej Slanej, v Štítniku, študoval na gymnáziu v Kežmarku, Levoči, Debrecíne, medicínu vo Wittenbergu, Lipsku a Berlíne. Popri štúdiu sa venoval astronómii a skúmal vplyv vesmírnych telies na dojčiace matky. Po obdržaní lekárskeho titulu pracoval v Rožňave a v Štítniku, neskôr ako úradný lekár Liptovskej stolice v Liptovskom Mikuláši, od roku 1776 Malohontskej stolice v Rimavskej Sobote. Vo funkcii stoličného lekára položil základy verejného zdravotníctva v Liptove aj v Malohonte, vypracoval návrh na školenie pôrodných babíc. Zároveň bol aj úradným zverolekárom – fyzikusom, zaoberal sa potieraním zvieracích nákaz. Jeho legislatívne návody sa stali všeobecnou záväznou normou pre chovateľov hospodárskych zvierat na celom území bývalého Uhorska. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, vysokoškolské štúdiá absolvoval v Prešove, v Berlíne, Lipsku a v Prahe. Od roku 1925 pôsobil ako farár v Skalici, od r. 1938 prednášal cirkevné dejiny a literatúru na ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Orientoval sa na výskum slovenskej kultúrnej, literárnej a cirkevnej minulosti, osobitne sa zameral na skúmanie slovenskej evanjelickej hymnológie a vydal k týmto témam viacero diel. Vydal biografiu Juraja Tranovského, publikoval príspevky k životu Jána Chalupku, zozbieral a postaral sa o umiestnenie a usporiadanie Lichardovho archívu a z jeho iniciatívy bola postavená Danielovi G. Lichardovi v Skalici socha. Mnohými článkami a úvahami prispieval do kultúrnych a beletristických časopisov, viacerým z nich bol i redaktorom, prekladal z nemčiny. Venoval sa aj dejinám mesta Skalice, platné služby mu preukázal aj ako mestský kronikár.
Študoval v Dobšinej a na vojenskej škole v Levoči. Zúčastnil sa revolučných rokov 1848/49, potom odišiel do Francúzska a USA, kde si založil šermiarsku a jazdeckú školu. Pracoval aj ako tehliarsky robotník, zlatokop a pastier dobytka na Novom Zélande a v Austrálii. Po návrate do USA bojoval v občianskej vojne Juh proti Severu a dosiahol hodnosť majora, kandidoval na guvernéra štátu Missouri, neskoršie sa plne venoval veterinárnej medicíne, bol zakladateľ a riaditeľ veterinárneho ústavu v Kansas City (USA). Vydal niekoľko kníh, autobiografiu o svojich cestách a prispieval aj do odborných časopisov. V roku 1881 sa vrátil domov a žil u syna v Košiciach. -MM-
Študoval na gymnáziu v Čáslavi a na matematicko-fyzikálnej fakulte UK v Prahe. Zaoberal sa teóriou meteorológie a praktickým využitím modelov pre predpoveď zrážok a oblačnosti, súvislosťami nedzi zmenami prízemného tlaku, výškou izobarickej plochy a hrúbkou relatívnej topografie, matematickými výpočtami vývoja počasia, modelom pre predpoveď počasia, výukovým systémom EDUMAP a pod. Spolupracoval s Českým hydrometeorologickým ústavom v Prahe, vyučoval ako docent na Katedre meteorológie a ochrany prostredia Matematicko-fyzikálnej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe a externe na UK v Bratislave. Publikoval najmä v časopise Meteorologické zprávy, vydal viaceré vysokoškolské skriptá a publikácie, aj ako spoluautor. -MM-