Mala som obavy z toho, či na fakultu budem prijatá, keďže v tom čase som nevedela plávať. Tvrdo som na sebe pracovala a prijímacie pohovory som hravo zvládla, keďže som sa nielen naučila do príjmačiek plávať, ale som si vybrala tú najťažšiu kombináciu – telesnú výchovu s matematikou. Začiatok mojej športovej kariéry súvisí s prvým vstupom na vysokoškolské športoviská,“ spomína pani V. Bebčáková.
Počas štúdií začala aktívne hrávať basketbal, ktorý sa jej stal osudovým. Začínala v druholigovom basketbalovom tíme v Bratislave a po ukončení štúdia hľadal nové hráčky Prešov, ktorý postúpil do prvej ligy, a tak v roku 1970 prišla do Prešova a natrvalo zostala pri basketbale. Hrala za TJ Sláviu UPJŠ Prešov v rokoch, keď tím dosahoval úspechy na československej aj medzinárodnej basketbalovej scéne.
Bola kapitánkou tímu, ktorý v sezóne 1973/74 získal výnimočný úspech – v prvej československej lige obsadil štvrté miesto a stal sa majstrom Slovenska. Pani Bebčáková sa neskôr venovala v tom istom tíme trénerskej práci (roky 1988 – 2002) a v Slovenskej olympijskej akadémii sa aj ako členka predsedníctva venovala mládeži a organizovaniu vedomostných súťaží o olympizme pre všetky stupne škôl.
„Učila som na katedre, potom fakulte telesnej výchovy skoro 48 rokov a tam som sa dostala aj do Slovenskej olympijskej akadémie, kde to bola práca s deťmi, výchovná práca a až minulý rok v novembri som ukončila svoju aktívnu činnosť. Dodnes však v organizácii pomáham ako čestná členka Slovenského olympijského a športového výboru, čo si vážim a keby som sa opäť mala rozhodnúť, či venovať svoje pôsobenie rozvoju olympizmu, neváhala by som a rozhodla by som sa rovnako,“ uzatvára doc. PaedDr. Viera Bebčáková, PhD., ktorá je aj držiteľkou vzácnych ocenení za svoju prácu.
Slovenský olympijský výbor ju za športové výsledky, aktivitu v športe a v olympijskom hnutí ocenil Cenou Matyldy Pálfyovej (2007), v roku 2010 dostala výročné ocenenie Slovenského olympijského výboru – Cenu prof. Vladimíra Černušáka za propagáciu a šírenie olympijských myšlienok, v roku 2011 si prevzala Čestné uznanie Klubu fair play SOV za celoživotné pôsobenie v duchu fair play a v roku 2013 jej Medzinárodný olympijský výbor udelil vzácnu výročnú cenu k 150. výročiu narodenia Pierra de Coubertina s názvom Šport – škola života a tiež cenu Žena a šport. Veľkým uznaním odbornosti a celoživotnej práce Dobšinčanky doc. PaedDr. Viery Bebčákovej, PhD., ktorá sa do svojho rodiska stále rada vracia, sú udelené aj Bronzové olympijské kruhy (2006) a zlatý odznak Slovenského olympijského výboru (2015).
Text a foto: Juraj Karika
(Zdroj: Dobšinské noviny roč. XIVč.03 september 2021. Uverejnené so súhlasom autora)
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. Na jeho rodnom dome sa nachádza pamätná tabuľa s bustou od sochára J. Kostku. -MM-
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. Učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesni Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, do slovenčiny preložil Dejiny hradu Muráň od Jozefa Droppu (1905). Rozsah knihy je 160 strán, zameraná je na dejiny hradu a okolia, šľachtické rody na hrade Muráň, ako aj zvyky, piesne a povesti v tejto časti Gemera. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
Manželka maliara Edmunda Gwerka. Študovala v Dobšinej, Banskej Bystrici, na Filozofickej fakulte KU v Prahe. Učiteľka v Spišskej Novej Vsi, Rimavskej Sobote, Bratislave a v Banskej Štiavnici. Zaoberala sa staršou históriou Slovenska, neskôr priekopnícky účinkovala v maďaristike. Venovala sa aj výskumu slovenskej literatúry, pripravila medailóny o popredných slovenských spisovateľoch. Svoje štúdie publikovala v rôznych časopisoch, heslami prispela do Ottovho náučného slovníka. Členka redakčného kruhu Prúdov a literárneho časopisu Služba. Aktivistka a funkcionárka vedeckých spolkov a ženského hnutia na Slovensku, spoluzostavovateľka a spoluautorka feministického zborníka Žena novej doby (1938), v ktorom propagovala úplnú emancipáciu ženy. Ako prekladateľka sa orientovala na pokrokových autorov maďarskej literatúry. Účastníčka SNP, rasovo prenasledovaná, zahynula ako obeť fašizmu v Kremničke. -MM-
Stredoškolské štúdium absolvoval v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Kežmarku, potom študoval právo na univerzite v Budapešti, neskôr slavistiku vo Viedni a v Prahe. Popri práci v prekladateľskom oddelení predsedníctva vlády, neskôr na ministerstve vnútra v Budapešti, sa venoval slovenčine, jej pôvodu a nárečiam. Jazykovedným bádaním sa pričinil o ustálenie pravopisnej normy spisovanej slovenčiny. Medzi jeho základné jazykovedné práce patria diela Príspevky k dejinám jazyka slovenského, Slovenský pravopis, K reči o slovenskom pravopise. V roku 1902 vydal kodifikačnú Rukoväť spisovnej reči slovenskej, založenej na stredoslovenskom nárečí, ktorá až do vydania Pravidiel slovenského pravopisu v roku 1931 bolo normou spisovného jazyka. Bol tiež autorom básní, besedníc a humoresiek, národno-politickej publicistiky. Zbieral nárečové materiály, medzi nimi ľudovú prózu a najmä rozprávky, ktoré vyšli posmrtne vo viacerých edíciách. -MM-
Študoval na evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici, v Levoči, potom na evanjelickom kolégiu v Prešove. Pôsobil ako farár v Hrachove. Počas štúdia sa zúčastňoval na národnokultúrnej práci štúrovskej mládeže v Levoči, pôsobil v slovenských kultúrnych spolkoch a bol členom Jednoty mládeže slovenskej a Spolku miernosti. Popri pastoračnej práci sa usiloval o upevnenie slovenského národného povedomia proti rastúcej maďarizácii. Publikoval najmä v časopise Korouhev na Sionu, prispel do Dobšinského povestí rozprávkou Mlynček. -MM-
Pôvodným zamestnaním bol zubný technik. Počas druhej svetovej vojny sa zapojil do protifašistického odboja, pôsobil v oblasti Gemera, ako spojka udržiaval styk medzi pokrokovými silami v Dobšinej a Revúcej, pomáhal budovať ilegálny technický aparát. Po vypuknutí SNP príslušník partizánskeho oddielu Sláva, vytvoril prieskumný oddiel Karol, s ktorým sa pripojil do partizánskej jednotky Petőfi, stal sa jej veliteľom a vyvíjal bojovú činnosť v priestore Dobšinej, Rimavskej Soboty, Plešivca, Rožňavy a Čiernej Lehoty. V decembri 1944 operoval v priestore Slavošovce – Rožňava – Zlatá Idka, kde plnil aj prieskumné, spravodajské a diverzné úlohy. Keď sa skupina pod jeho velením presunula do okolia Vyšnej Slanej a Rejdovej v ťažkých bojoch padol do zajatia a po mučení ho nacisti verejne popravili na námestí v Dobšinej. In memoriam bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom, Radom SNP II. triedy a Radom červenej hviezdy. Na budove pošty v Dobšinej je na jeho pamiatku osadená pamätná tabuľa. -MM-