Prečerpávacia vodná elektráreň (PVE) Dobšiná bola daná do prevádzky presne pred 60-timi rokmi - 15.11.1953. Predstavuje unikátne dielo vtedajších projektantov a stavbárov, ktorí vedeli náležite využiť nadmorský výškový rozdiel Hnileckej a Dobšinskej doliny. s rozsiahlou výstavbou prečerpávacej vodnej elektrárne PVE - Dobšiná, postavenej v blízkosti tohto mesta vo Vlčej doline.
Myšlienka vybudovať takúto elektráreň, ako prvej na Slovensku, vznikla už začiatkom 19. storočia, hlavne pre mimoriadne priaznivé podmienky spočívajúce vo využití 269 m (udáva sa i 277 m) výškového rozdielu medzi Hnileckou a Dobšinskou dolinou. Významný podiel na jej výstavbu má i Prof. P. Daniševič.
V roku 1948, na podklade návrhu švajčiarskej firmy Motor-Columbus a projektu firmy Hydroprojekt Bratislava, sa započalo s jej výstavbou. Zo strany Dobšinského kopca (viď mapku) bolo započaté s razením 1,6 km dlhej štôlne, a to v nadmorskej výške zodpovedajúcej počve priehradného múru na rieke Hnilec, do ktorej bolo uložené oceľové tlakové potrubie. Súčasťou štôlne je i tlaková vyrovnávacia komora. Od jej vyústenia až po vlastnú hydroelektráreň vo Vlčej doline bolo potom do vykopanej ryhy uložené veľkoprofilové oceľové potrubie, ktorým tečie voda priamo na pohon dvoch turbín. Do skúšobnej prevádzky bola prvá turbína spustená 17.4.1953.
V údolí rieky Hnilec bolo nutné akumulovať vodu a vybudovať k tomu priehradnú nádrž Palcmanská Maša (s objemom 11 mil. m3 vody). Pred jej napustením bolo nutné likvidovať tu existujúce osady a tiež preložiť železničnú trať v dĺžke 5 km.
Dnes táto priehrada, nachádzajúca sa na okraji Národného parku Slovenský raj je, okrem potrieb elektrárne, ideálnym miestom pre vodné športy a rybolov (používanie člnov na benzínový pohon je zakázané) a v okolí i pre lyžiarske športy (zjazdovky a trate na bežky).
Prevádzka elektrárne je vybudovaná tak, že môže prečerpávať vodu z nádrže pri elektrárni vo Vlčej doline späť do priehrady Palcmanská Maša.
Následne bola vybudovaná v miestnej časti mesta Dobšiná - Tri ruže ďalšia elektráreň MVE II (uvedená do prevádzky v roku 1994), do ktorej je voda privádzaná cez podzemné banské dielo v dĺžke 1,35 km s uloženým potrubím.
Pod mestom Dobšiná sa vybudovala v rokoch 1957 - 1960 ďalšia vodná nádrž, ktorá akumuláciou vody reguluje odtok vody cez Dobšinský potok do rieky Slaná.
Súčasne je už celý systém prevádzky elektrárne riadený centrálnym dispečingom Slovenských elektrární priamo z Trenčína.
Spracoval:
RNDr. Ondrej Rozložník 12/2013
Poznámka:
Pri príležitosti 60. výročia prevádzky prečerpávacej elektrárne (PVE) Dobšiná a 100. výročia malej vodnej elektrárne (MVE) Rakovec predstavili novú MVE Dobšiná III.
Tretia vodná elektráreň s inštalovaným výkonom 0,315 megawattov (MW), ktorá doplnila vodnú stavbu Dobšiná, po spustení do prevádzky vyrobí ročne 1485 MWh elektrickej energie. Projektom výstavby MVE Dobšiná III rozšírili Slovenské elektrárne svoje výrobné portfóliá o obnoviteľný zdroj, ktorým ďalej zvýšia súčasný 89-% podiel elektriny vyrobenej bez produkcie škodlivých emisií.
Nová MVE Dobšiná III má navrhovaný spád 9,80 m a navrhovaný prietok 3,20 metra kubického za sekundu (m3/s). Na výrobu elektrickej energie sa použije jedna horizontálna Kaplanova turbína s priemerom obežného kolesa 0,75 m a s asynchrónnym generátorom. MVE je plne automatická, jej riadiaci a informačný systém umožňuje riadiť prevádzku priamo z hydroenergetického dispečingu v Trenčíne, v prípade potreby z PVE Dobšiná alebo ručne priamo na MVE. (Zdroj: teraz.sk)
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. Na jeho rodnom dome sa nachádza pamätná tabuľa s bustou od sochára J. Kostku. -MM-
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. Učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesni Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, do slovenčiny preložil Dejiny hradu Muráň od Jozefa Droppu (1905). Rozsah knihy je 160 strán, zameraná je na dejiny hradu a okolia, šľachtické rody na hrade Muráň, ako aj zvyky, piesne a povesti v tejto časti Gemera. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
Manželka maliara Edmunda Gwerka. Študovala v Dobšinej, Banskej Bystrici, na Filozofickej fakulte KU v Prahe. Učiteľka v Spišskej Novej Vsi, Rimavskej Sobote, Bratislave a v Banskej Štiavnici. Zaoberala sa staršou históriou Slovenska, neskôr priekopnícky účinkovala v maďaristike. Venovala sa aj výskumu slovenskej literatúry, pripravila medailóny o popredných slovenských spisovateľoch. Svoje štúdie publikovala v rôznych časopisoch, heslami prispela do Ottovho náučného slovníka. Členka redakčného kruhu Prúdov a literárneho časopisu Služba. Aktivistka a funkcionárka vedeckých spolkov a ženského hnutia na Slovensku, spoluzostavovateľka a spoluautorka feministického zborníka Žena novej doby (1938), v ktorom propagovala úplnú emancipáciu ženy. Ako prekladateľka sa orientovala na pokrokových autorov maďarskej literatúry. Účastníčka SNP, rasovo prenasledovaná, zahynula ako obeť fašizmu v Kremničke. -MM-
Stredoškolské štúdium absolvoval v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Kežmarku, potom študoval právo na univerzite v Budapešti, neskôr slavistiku vo Viedni a v Prahe. Popri práci v prekladateľskom oddelení predsedníctva vlády, neskôr na ministerstve vnútra v Budapešti, sa venoval slovenčine, jej pôvodu a nárečiam. Jazykovedným bádaním sa pričinil o ustálenie pravopisnej normy spisovanej slovenčiny. Medzi jeho základné jazykovedné práce patria diela Príspevky k dejinám jazyka slovenského, Slovenský pravopis, K reči o slovenskom pravopise. V roku 1902 vydal kodifikačnú Rukoväť spisovnej reči slovenskej, založenej na stredoslovenskom nárečí, ktorá až do vydania Pravidiel slovenského pravopisu v roku 1931 bolo normou spisovného jazyka. Bol tiež autorom básní, besedníc a humoresiek, národno-politickej publicistiky. Zbieral nárečové materiály, medzi nimi ľudovú prózu a najmä rozprávky, ktoré vyšli posmrtne vo viacerých edíciách. -MM-
Študoval na evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici, v Levoči, potom na evanjelickom kolégiu v Prešove. Pôsobil ako farár v Hrachove. Počas štúdia sa zúčastňoval na národnokultúrnej práci štúrovskej mládeže v Levoči, pôsobil v slovenských kultúrnych spolkoch a bol členom Jednoty mládeže slovenskej a Spolku miernosti. Popri pastoračnej práci sa usiloval o upevnenie slovenského národného povedomia proti rastúcej maďarizácii. Publikoval najmä v časopise Korouhev na Sionu, prispel do Dobšinského povestí rozprávkou Mlynček. -MM-
Pôvodným zamestnaním bol zubný technik. Počas druhej svetovej vojny sa zapojil do protifašistického odboja, pôsobil v oblasti Gemera, ako spojka udržiaval styk medzi pokrokovými silami v Dobšinej a Revúcej, pomáhal budovať ilegálny technický aparát. Po vypuknutí SNP príslušník partizánskeho oddielu Sláva, vytvoril prieskumný oddiel Karol, s ktorým sa pripojil do partizánskej jednotky Petőfi, stal sa jej veliteľom a vyvíjal bojovú činnosť v priestore Dobšinej, Rimavskej Soboty, Plešivca, Rožňavy a Čiernej Lehoty. V decembri 1944 operoval v priestore Slavošovce – Rožňava – Zlatá Idka, kde plnil aj prieskumné, spravodajské a diverzné úlohy. Keď sa skupina pod jeho velením presunula do okolia Vyšnej Slanej a Rejdovej v ťažkých bojoch padol do zajatia a po mučení ho nacisti verejne popravili na námestí v Dobšinej. In memoriam bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom, Radom SNP II. triedy a Radom červenej hviezdy. Na budove pošty v Dobšinej je na jeho pamiatku osadená pamätná tabuľa. -MM-