Prečerpávacia vodná elektráreň (PVE) Dobšiná bola daná do prevádzky presne pred 60-timi rokmi - 15.11.1953. Predstavuje unikátne dielo vtedajších projektantov a stavbárov, ktorí vedeli náležite využiť nadmorský výškový rozdiel Hnileckej a Dobšinskej doliny. s rozsiahlou výstavbou prečerpávacej vodnej elektrárne PVE - Dobšiná, postavenej v blízkosti tohto mesta vo Vlčej doline.
Myšlienka vybudovať takúto elektráreň, ako prvej na Slovensku, vznikla už začiatkom 19. storočia, hlavne pre mimoriadne priaznivé podmienky spočívajúce vo využití 269 m (udáva sa i 277 m) výškového rozdielu medzi Hnileckou a Dobšinskou dolinou. Významný podiel na jej výstavbu má i Prof. P. Daniševič.
V roku 1948, na podklade návrhu švajčiarskej firmy Motor-Columbus a projektu firmy Hydroprojekt Bratislava, sa započalo s jej výstavbou. Zo strany Dobšinského kopca (viď mapku) bolo započaté s razením 1,6 km dlhej štôlne, a to v nadmorskej výške zodpovedajúcej počve priehradného múru na rieke Hnilec, do ktorej bolo uložené oceľové tlakové potrubie. Súčasťou štôlne je i tlaková vyrovnávacia komora. Od jej vyústenia až po vlastnú hydroelektráreň vo Vlčej doline bolo potom do vykopanej ryhy uložené veľkoprofilové oceľové potrubie, ktorým tečie voda priamo na pohon dvoch turbín. Do skúšobnej prevádzky bola prvá turbína spustená 17.4.1953.
V údolí rieky Hnilec bolo nutné akumulovať vodu a vybudovať k tomu priehradnú nádrž Palcmanská Maša (s objemom 11 mil. m3 vody). Pred jej napustením bolo nutné likvidovať tu existujúce osady a tiež preložiť železničnú trať v dĺžke 5 km.
Dnes táto priehrada, nachádzajúca sa na okraji Národného parku Slovenský raj je, okrem potrieb elektrárne, ideálnym miestom pre vodné športy a rybolov (používanie člnov na benzínový pohon je zakázané) a v okolí i pre lyžiarske športy (zjazdovky a trate na bežky).
Prevádzka elektrárne je vybudovaná tak, že môže prečerpávať vodu z nádrže pri elektrárni vo Vlčej doline späť do priehrady Palcmanská Maša.
Následne bola vybudovaná v miestnej časti mesta Dobšiná - Tri ruže ďalšia elektráreň MVE II (uvedená do prevádzky v roku 1994), do ktorej je voda privádzaná cez podzemné banské dielo v dĺžke 1,35 km s uloženým potrubím.
Pod mestom Dobšiná sa vybudovala v rokoch 1957 - 1960 ďalšia vodná nádrž, ktorá akumuláciou vody reguluje odtok vody cez Dobšinský potok do rieky Slaná.
Súčasne je už celý systém prevádzky elektrárne riadený centrálnym dispečingom Slovenských elektrární priamo z Trenčína.
Spracoval:
RNDr. Ondrej Rozložník 12/2013
Poznámka:
Pri príležitosti 60. výročia prevádzky prečerpávacej elektrárne (PVE) Dobšiná a 100. výročia malej vodnej elektrárne (MVE) Rakovec predstavili novú MVE Dobšiná III.
Tretia vodná elektráreň s inštalovaným výkonom 0,315 megawattov (MW), ktorá doplnila vodnú stavbu Dobšiná, po spustení do prevádzky vyrobí ročne 1485 MWh elektrickej energie. Projektom výstavby MVE Dobšiná III rozšírili Slovenské elektrárne svoje výrobné portfóliá o obnoviteľný zdroj, ktorým ďalej zvýšia súčasný 89-% podiel elektriny vyrobenej bez produkcie škodlivých emisií.
Nová MVE Dobšiná III má navrhovaný spád 9,80 m a navrhovaný prietok 3,20 metra kubického za sekundu (m3/s). Na výrobu elektrickej energie sa použije jedna horizontálna Kaplanova turbína s priemerom obežného kolesa 0,75 m a s asynchrónnym generátorom. MVE je plne automatická, jej riadiaci a informačný systém umožňuje riadiť prevádzku priamo z hydroenergetického dispečingu v Trenčíne, v prípade potreby z PVE Dobšiná alebo ručne priamo na MVE. (Zdroj: teraz.sk)
Syn spisovateľa a evanjelického kňaza Samuela Tomášika. Študoval medicínu a filozofiu na univerzite v Prahe, v Zürichu a v Mníchove. Príslušník slovenského národného hnutia. Zaoberal sa najmä prírodou a históriou Slovenska, osobitne Gemera a vedecko-výskumnej činnosti v oblasti botaniky machov a machorastov. Popularizačné články uverejňoval v Pešťbudínskych vedomostiach, štúdie v nemeckej a českej vedeckej tlači. -MM-
Navštevoval školu v Dobšinej, pokračoval v štúdiu na lýceu v Kežmarku a na univerzite vo Wittenbergu. Pôsobil v Rimavskej Bani, Ožďanoch a Ratkovej. V r. 1783 nastupuje ako evanjelický farár do obce Ochtiná, kde pôsobil až do svojej smrti. Počas svojho života písal a vydával v slovakizovanej bibličtine školské učebnice zemepisu, prírodovedy (botanika, zoológia, mineralógia), náboženstva, náučno-populárne vedecké diela a úvahy s osvietenskou tematikou. V r. 1808 vyšla v Levoči jeho obsiahla vlastivedná monografia o Gemerskej stolici, kde sa venoval miestopisu Gemera, opísal každú obec stolice a administratívnu správu stolice. Knihu doplnil mapou Gemerskej stolice. Ku geografickým prácam možno pridať aj pojednanie o rieke Slanej. Vytvoril aj malý atlas pre školskú mládež. K priekopníckym dielam rátame mapy Gemera a Štítnickej doliny i mapu jaskýň aggtelecko-domickej sústavy. V Rimavskej Sobote má bronzovú bustu. -MM-
Pôsobil ako stredoškolský učiteľ v Levoči a popri pedagogickej práci bol činný aj ako geológ a speleológ. Venoval sa výskumu mnohých jaskýň, predovšetkým na území Spiša, kde objavil prvé stopy paleolitického osídlenia človeka v Uhorsku, okrem kostí našiel úlomky keramiky a nástrojov z kostí a kremeňa a popísal stopy po dávnych ľadovcoch vo Vysokých Tatrách. Preskúmal aj priepasť Jatky na Geravách v Slovenskom raji a skúmal petrografické zloženie hornín v okolí Dobšinej, najmä serpentín, ktorý sa v stavebníctve využíva na výrobu azbestu a z ktorého obyvatelia Dobšinej vyrábali ozdobné predmety a predávali ich pri Dobšinskej ľadovej jaskyni. Napísal 18 učebníc pre stredné školy a viacero didaktických štúdií. Bol členom mnohých odborných geologických, geografických a prírodovedeckých spolkov a spoločností.-MM-
Hudobnú školu navštevoval v Tisovci. Po štúdiu hudby pôsobil v Opere SND, bol dirigentom Speváckeho zboru slovenských učiteľov a šéfom Opery v Banskej Bystrici. Od r. 1971 žil v Belgicku, kde založil a dirigoval Antverpský komorný zbor, bol dirigentom Kráľovskej flámskej opery, opery v Gente, umeleckým šéfom a dirigentom Kráľovskej oratoriálnej spoločnosti Arti vocali Antwerpen a profesorom na bruselskej Akadémii v Meise. Pôsobil na Konzervatóriu a v Symfonickom orchestri v Káhire, v divadle a symfonickom orchestri v Desau a tiež hosťoval v mnohých orchestroch a profesionálnych zboroch v Európe a USA. Skoro po dvadsiatich rokoch exilu prvýkrát koncertoval v roku 1990 v Prahe a v roku 1992 bol pozvaný na Bratislavské hudobné slávnosti. V r. 2006 podnikol organové turné na Slovensku a 30. septembra účinkoval v evanjelickom kostole v Hnúšti, v r. 2007 a 2008 dirigoval v Bratislave, v marci 2008 navštívil rodnú Hnúšťu, kde sa zúčastnil jubilejného X. ročníka celoslovenskej súťaže „Hnúšťanský akord“, ktorá nesie jeho meno a ktorú od roku 1998 sponzoroval. ZUŠ Hnúšťa a autorka Gabriela Füssyová vydali na jeho počesť knihu A z tváre myseľ žiari... (2005). -MM-
Bol významný verejný činiteľ s veľkým vplyvom na kultúrno-hospodársky život, jeden zo signatárov Martinskej deklarácie z 30. októbra 1918. Študoval v Rimavskej Sobote a právo v Budapešti. Pôsobil ako advokát a verejný notár v Novom Meste nad Váhom, medzitým aj ako zvolenský župan. Bol spoluzakladateľom Ľudovej banky a Považských novín. V roku 1918 bol členom Slovenskej národnej rady. -MM-
Prvých dvanásť rokov prežil v kúpeľnom meste Boržom, kde jeho otca Rudolfa, pochádzajúceho z Tisovca, zajali počas prvej svetovej vojny. Po návrate na Slovensko v roku 1934 sa usadili pri Sliači, neskoršie v Bratislave. Ako študent obchodnej školy, nastúpil na plachtársky kurz Masarykovej leteckej ligy v Bratislave. V lete v roku 1939 začal lety pri Žiline, kde ukončil letecký kurz a potom prijal miesto na letisku vo Vajnoroch. Po vypuknutí druhej svetovej vojny sa pripojil k zahraničnému odboju a vstúpil do služieb RAF. V roku 1943 bol zaradený k 312. československej stíhacej peruti a dosiahol viac potvrdených vzdušných víťazstiev, čím sa stal najúspešnejším čs. stíhačom v tomto roku a britské velenie mu udelilo vysoké vyznamenanie – záslužný letecký kríž DFC a stal sa veliteľom anglickej 127. stíhacej perute. Pri útoku na stanicu v Zwolle bolo jeho lietadlo ťažko poškodené, havaroval a zahynul. V roku 1994 boli jeho pozostatky exhumované a slávnostne s poctami pochované na bratislavskom cintoríne v Slávičom údolí. In memoriam bol povýšený do hodnosti generálmajora vzdušných síl SR. Je nositeľom viacerých britských a československých vyznamenaní. -MM-
Filozofiu a teológiu študoval v Rožňave, kde bol v r. 1848 vysvätený za kňaza. Ako farár pôsobil v Gemerskej Jablonici, v Tisovci, v Podkriváni, v Muránskej Hute, v Šoltýske, v Lome nad Rimavicou. Od začiatku spájal pastoráciu s prácou za duchovnú emancipáciu a hmotné povznesenie slovenského ľudu. Za politické postoje a sociálne požiadavky v záujme slovenského vidieka bol perzekvovaný. Kultúrno-osvetovú prácu zameral na výchovu národnej hrdosti, povedomia a systematického samoštúdia. Podporoval Hattalovu úpravu spisovnej slovenčiny, v r. 1863 zorganizoval v Tisovci oslavu Cyrila a Metoda, vo voľbách do uhorského snemu podporoval kandidatúru Š. M. Daxnera, spolupracoval s jazykovedcom prof. F. Pastrnkom pri nárečovom výskume Gemera, zaoberal sa dôležitosťou jednotnej výchovy v rodine a v škole, varoval pred zneužívaním náboženského cítenia, zakladal nedeľné školy so vzdelávacím zameraním, spolky striedmosti a rôzne hospodárske družstvá. Obdobné snaženie a ciele boli náplňou aj jeho publicistiky a literárnych prác. -MM-
Detstvo prežil v Drienčanoch. Študoval v Miškolci, na gymnáziu v Ožďanoch, kde založil Slovenský čitateľský spolok, neskôr v štúdiu pokračoval v Levoči. Začlenil sa do Jednoty mládeže slovenskej a prijal program štúrovskej generácie. Po revolúcii 1848 – 1849 pôsobil ako úradník na viacerách miestach v Gemeri – v Rimavskom Brezove, Jelšave, Rimavskej Sobote, Bátke, Rožňave, Rimavskej Bani. Často sa stretával s P. Dobšinským, P. Z. Kellnerom – Hostinským, Š. M. Daxnerom a J. Bottom. Počas pôsobenia v Rimavskej Sobote bol iniciátorom literárneho života, začal vydávať rukou písaný časopis Hodiny zábavy (1855) a súčasne prispieval do rôznych časopisov. Prejavil sa ako všestranný literárny talent, venoval sa básnickej, dramatickej a prozaickej tvorbe, ako aj literárnokritickej činnosti. Známa je jeho poviedka Mendík, kde v jednej z postáv (remeselník Volovec) je priama reč na všetkých miestach podaná v gemerskom ratkovskom nárečí, a historická povesť Valgatha, zasadená do kraja v Gemeri. -MM-