Rozsnyói Híradó už v júni 1893 informoval, že „Prvé ľadové slávnosti sa uskutočnia 16. júla 1893 vo Veľkej sieni jaskyne. Na čele organizačného výboru je objaviteľ jaskyne Eugen Ruffíny a členmi komisie sú Gustáv Lang, spoluobjaviteľ jaskyne a kapitán mestskej polície, Gejza Sziklay, starosta mesta Rožňava a Mikuláš Marko.“ Gestorom podujatia bol poslanec parlamentu Gedeon Rohonczy, predseda Budapeštianskeho korčuliarskeho spolku. Skutočnosť však bola taká, že ani Rožňava, ani Dobšiná, si necenila Markovu iniciatívu, dokonca mesto Dobšiná úmyselne odignorovalo podujatie, na ktorom sa nezúčastnili ani objavitelia jaskyne, ba ani činitelia mesta. Napriek tomu, že v tlači sa písalo o organizačnom výbore zloženom z významných osobností, nakoniec všetka organizačná činnosť zostala na pleciach Mikuláša Marka.
Na podujatí sa zúčastnilo takmer 100 účinkujúcich, z toho 32 párov bolo členmi korčuliarskeho spolku v Budapešti. Tancoval sa valčík, potom za hudobného sprievodu primáša Ľudovíta Radicsa z Miškolca francúzska štvorylka. Krasokorčuliari mali k dispozícii ľadovú plochu s rozlohou takmer 500 štvorcových siah (1650 m2). Korčuľovalo sa vo Veľkej sieni jaskyne dlhej 120 m a širokej takmer 60 m.
Predstavenie sledovalo okolo 300 divákov. Hostia z Budapešti pricestovali do Rožňavy a Dobšinej, tu však nebol dostatočný počet kočov na ďalšiu cestu, preto sám gróf Gejza Andrássy pre dámy zapožičal svoje štvorzáprahy.
O priebehu týchto slávností Mikuláš Marko neustále informoval prostredníctvom článkov v regionálnych novinách ako Rozsnyói Hiradó a Sajó Vidék. Organizovaním ľadových slávností si Marko zaumienil propagovať krásy a pamätihodnosti župy, preto program rozšíril o prehliadku jaskyne Baradla, Silickej ľadnice, Zádielskej doliny a hradu Krásna Hôrka.
Dobová tlač v roku 1909 informovala o 40. výročí objavenia jaskyne. Slávnosť plánovali uskutočniť najprv 11. júla, nakoniec ju odsunuli až na 25. júla 1909. Na podujatie chceli pozvať opernú speváčku, jelšavskú rodáčku Máriu Basilides, aby spievala v jaskyni v sprievode dobšinskej cigánskej kapely pod vedením Valenta Baloga. Plány však zase zostali neuskutočneným snom. Pozvaní krasokorčuliari svoju účasť odriekli, vlak z Budapešti meškal, chýbalo priame pripojenie do Dobšinej. 
V Dobšinej nebol dostatočný počet vozov na prepravu k ľadovej jaskyni, a preto sa viacerí vrátili domov, alebo zmeškali začiatok predstavenia. Mikuláš Marko v poslednej chvíli zabezpečil účasť majstrov Uhorska – krasokorčuliarsku dvojicu Novák a Richterová, ktorí nakoniec potešili prítomných hodnotným vystúpením. Vystúpili však aj miestni korčuliari. Hudobný sprievod zabezpečila cigánska kapela pána Baloga. Pre oneskorených návštevníkov predstavenie na druhý deň zopakovali.
Tieto boli asi posledné ľadové slávnosti v jaskyni, ale obyvatelia okolia, ako aj dovolenkujúci, ešte niekoľko desaťročí pravdepodobne využívali možnosť letného korčuľovania.
Zdroj: Ministerstvo vnútra SR, Štátny archív v Košiciach, pracovisko Archív Rožňava, AF: Magistrát mesta Rožňava, Rozsnyói Hiradó rok 1893
Napísala: Eva Kerekešová
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. Na jeho rodnom dome sa nachádza pamätná tabuľa s bustou od sochára J. Kostku. -MM-
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. Učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesni Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, do slovenčiny preložil Dejiny hradu Muráň od Jozefa Droppu (1905). Rozsah knihy je 160 strán, zameraná je na dejiny hradu a okolia, šľachtické rody na hrade Muráň, ako aj zvyky, piesne a povesti v tejto časti Gemera. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
Manželka maliara Edmunda Gwerka. Študovala v Dobšinej, Banskej Bystrici, na Filozofickej fakulte KU v Prahe. Učiteľka v Spišskej Novej Vsi, Rimavskej Sobote, Bratislave a v Banskej Štiavnici. Zaoberala sa staršou históriou Slovenska, neskôr priekopnícky účinkovala v maďaristike. Venovala sa aj výskumu slovenskej literatúry, pripravila medailóny o popredných slovenských spisovateľoch. Svoje štúdie publikovala v rôznych časopisoch, heslami prispela do Ottovho náučného slovníka. Členka redakčného kruhu Prúdov a literárneho časopisu Služba. Aktivistka a funkcionárka vedeckých spolkov a ženského hnutia na Slovensku, spoluzostavovateľka a spoluautorka feministického zborníka Žena novej doby (1938), v ktorom propagovala úplnú emancipáciu ženy. Ako prekladateľka sa orientovala na pokrokových autorov maďarskej literatúry. Účastníčka SNP, rasovo prenasledovaná, zahynula ako obeť fašizmu v Kremničke. -MM-
Stredoškolské štúdium absolvoval v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Kežmarku, potom študoval právo na univerzite v Budapešti, neskôr slavistiku vo Viedni a v Prahe. Popri práci v prekladateľskom oddelení predsedníctva vlády, neskôr na ministerstve vnútra v Budapešti, sa venoval slovenčine, jej pôvodu a nárečiam. Jazykovedným bádaním sa pričinil o ustálenie pravopisnej normy spisovanej slovenčiny. Medzi jeho základné jazykovedné práce patria diela Príspevky k dejinám jazyka slovenského, Slovenský pravopis, K reči o slovenskom pravopise. V roku 1902 vydal kodifikačnú Rukoväť spisovnej reči slovenskej, založenej na stredoslovenskom nárečí, ktorá až do vydania Pravidiel slovenského pravopisu v roku 1931 bolo normou spisovného jazyka. Bol tiež autorom básní, besedníc a humoresiek, národno-politickej publicistiky. Zbieral nárečové materiály, medzi nimi ľudovú prózu a najmä rozprávky, ktoré vyšli posmrtne vo viacerých edíciách. -MM-
Študoval na evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici, v Levoči, potom na evanjelickom kolégiu v Prešove. Pôsobil ako farár v Hrachove. Počas štúdia sa zúčastňoval na národnokultúrnej práci štúrovskej mládeže v Levoči, pôsobil v slovenských kultúrnych spolkoch a bol členom Jednoty mládeže slovenskej a Spolku miernosti. Popri pastoračnej práci sa usiloval o upevnenie slovenského národného povedomia proti rastúcej maďarizácii. Publikoval najmä v časopise Korouhev na Sionu, prispel do Dobšinského povestí rozprávkou Mlynček. -MM-
Pôvodným zamestnaním bol zubný technik. Počas druhej svetovej vojny sa zapojil do protifašistického odboja, pôsobil v oblasti Gemera, ako spojka udržiaval styk medzi pokrokovými silami v Dobšinej a Revúcej, pomáhal budovať ilegálny technický aparát. Po vypuknutí SNP príslušník partizánskeho oddielu Sláva, vytvoril prieskumný oddiel Karol, s ktorým sa pripojil do partizánskej jednotky Petőfi, stal sa jej veliteľom a vyvíjal bojovú činnosť v priestore Dobšinej, Rimavskej Soboty, Plešivca, Rožňavy a Čiernej Lehoty. V decembri 1944 operoval v priestore Slavošovce – Rožňava – Zlatá Idka, kde plnil aj prieskumné, spravodajské a diverzné úlohy. Keď sa skupina pod jeho velením presunula do okolia Vyšnej Slanej a Rejdovej v ťažkých bojoch padol do zajatia a po mučení ho nacisti verejne popravili na námestí v Dobšinej. In memoriam bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom, Radom SNP II. triedy a Radom červenej hviezdy. Na budove pošty v Dobšinej je na jeho pamiatku osadená pamätná tabuľa. -MM-