doc. PhDr. Juraj Valiska, CSc.

Zabudnutý gemerský básnik
(K nedožitým 105. narodeninám Samuela Pellionisa)

     Dňa 17. júna 1975 si pripomenuli vďační Dobšinčania 105. narodeniny svojho rodáka, proletárskeho básnika Samuela Pellionisa. Dielo tohto ľudového majstra slova nezhodnotil doteraz dôkladnejšie nikto. Je to predovšetkým preto, lebo básnik bol jednoduchým obuvníkom, ktorý písal po nemecky v rodnom dobšinskom nárečí. Príslušníci spišskej nemeckej honorácie - profesori, advokáti, farári a statkári, ktorí stáli triedne úplne na druhom brehu, pokladali za neprimerané prijať medzi seba dobšinského "Hansa Sachsa", hoci veršovanky viacerých týchto spišskonemeckých básnikov neboli ani umelecky, tým menej ideovo na vyššej úrovni ako básne Samuela Pellionisa. Do nemeckých časopisov na východnom Slovensku, ako boli Karpathenpost, Zipser Heimat, Der Gründler a i. mal dvere zamknuté na sedem zámkov. Jeho dielo sa zachovalo zväčša iba v rukopise, vyšlo iba niekoľko desiatok básní v časopise Dobsina és vidéke alebo ako letáky (Fliegende Blätter) nákladom spomínaného časopisu. Mnoho básní i niekoľko jednoaktoviek prepisovali jeho obdivovatelia ručne, takže sa dnes môžeme stretnúť s viacerými rukopisnými exemplármi. V slovenskej literárnej histórii sa Samuel Pellionis nedostal ani na perifériu, pretože jeho dielo nebolo jazykovo prístupné. A tak sa pri príležitosti jeho úmrtia (12. júla 1953) v nijakom časopise neobjavil nekrológ, a sté narodeniny básnika prebehli iba v kruhu pozostalých.
    Dnes niet príčiny - ani triednej ani nijakej inej, aby sme sa k dielu Samuela Pellionisa nevracali. Po prvý raz sa mu dostalo určitého ocenenia v našej štúdii K nemeckej literatúre na východnom Slovensku¹ r.1971. Samuel Pellionis sa spomínal aj v jednom príspevku na IV. konferencii Gemerskej vlastivednej spoločnosti². Cieľom tohoto nášho príspevku je v prvom rade upozorniť na záslužné, hoci veľmi rozporné umelecké dielo tohto citlivého gemerského rodáka. Podrobnejšie zhodnotenie však prenecháme literárnym vedcom.
     Básnik prežil takmer celý svoj život v rodnej Dobšinej. Opustil ju iba načas, keď r. 1888 odchádzal ako obuvnícky tovariš na povinnú vandrovku. Mimo rodného mestečka zotrval ešte nejaký čas, keď prijal "angažmán" v divadelnom súbore "Das Bruckmeyer Orpheum" v Budapešti. Nechýbalo veľa a jeho životná púť sa mohla uberať iným smerom. No nestal sa profesionálnym umelcom, lebo podľahol stále častejším a naliehavejším výzvam svojej mamičky, ktorá herectvo nepovažovala za profesiu, ale za komediantstvo.
     Možno predpokladať, že sa literárne začiatky autora časovo zhodujú s jeho hereckými začiatkami. Hoci Samuel Pellionis v detstve veľa čítal, nenadobudol systematické vzdelanie ani filozofické, ani literárne. Je len málo pravdepodobné, že by sa bol dostal do styku s marxistickou literatúrou. Jeho kritika kapitalizmu a vlčieho zákona vykorisťovania človeka človekom vychádza skôr z osobnej trpkej skúsenosti, ako z proletárskeho triedneho uvedomenia.Proti biede iných bojoval aj vlastnou biedou. Opravoval obuv najchudobnejším Dobšinčanom a za svoje služby buď neinkasoval žiadnu odmenu alebo iba symbolických pár halierov. Wieviel, Samu báči? (Koľko, Samu báči) - pýtali sa zákazníci. - Fufzich haler. Du host doch wenicher as wie ich (Päťdesiat halierov. Veď Ty máš toho ešte menej ako ja). Fufzich haler - to bola jeho najčastejšia taxa, a to aj za prácu, za ktorú iní účtovali 20 korún. V rodine Pellionisových remeslo nemalo teda nikdy zlaté dno. Bolo treba živiť početnú rodinu, a preto nie div, že medzi Samuelom a jeho manželkou dochádzalo občas k ostrejšej výmene názorov. "Pani majstrová" vyčítala manželovi jeho "veľkorysosť", na ktorú dopláca celá rodina.
     Samuel Pellionis prešiel veľmi zložitým vývojom. Prežil štyri režimy, ale ku každému z nich prejavoval určitú skepsu. Iba na začiatku prvej svetovej vojny vystupuje ako rakúsko-uhorský "vlastenec" najmä v básňach Die Kriegsstrophe (1914) a Bundeslied (1915).
Dôsledky rozsiahleho ničenia ľudských i materiálnych hodnôt ho však z tejto choroby rýchlo vyliečili. V novembri 1917 píše Ruský otčenáš v spisovnej nemčine. Je to básnikova reakcia na Veľkú októbrovú socialistickú revolúciu:

     Niet nijakých pochybností, že sa tu stavia na stranu ruského proletariátu. Samuel Pellonis odsúdil vo svojej poézii viackrát vojnu ako pohromu ľudstva a sníval o bratstve medzi národmi. Sociálne otázky však videl izolovane od triednych zápasov, hoci si aj uvedomoval, že príčinou biedy ľudu i jeho rodiny je kapitalizmus; takéto označenie súčasného spoločenského poriadku užíva už r.1912 v básni A Dischkurs met Taibels Grossmotter om 21. März 1912 (Diškurz s diablovou babičkou dňa 21. marca 1912). Bieda sa v Pellionisových básňach skloňovala vo všetkých pádoch. No i napriek tomu, že bol veriacim človekom, často dvíha svoj hlas aj proti cirkvi. V básni Mei Vaterunser (1919) sa humorne prihovára pánubohu: 

V básni Heilige Nacht je už oveľa smelší. Nielenže kritizuje farárov a cirkev, ale svoj hlas dvíha aj proti "pánubohu". 

V ďalšej básni Zum Pfarra-Krieg žartovne medituje:

Na cirkev útočí aj v básni o exekúcii Die Pfandung, keď hovorí o cirkevnej dani:

V novembri 1918 píše báseň Topsebrisehes, v ktorej síce víta vznik ČSR, ale zároveň protestuje, že nebol likvidovaný súčasne s monarchiou aj sociálny útlak.

Proti moci kapitálu bojuje v básni Schwalbenzwitschern:

     O jeho básne mali záujem predovšetkým dobšinskí rodáci doma i v zahraničí. Pellionis bol ľudovým umelcom, ktorý nielen písal básne a skeče; ale zároveň plátal topánky a čižmy a vybavoval rozsiahlu korešpondenciu. Bolo to veľmi náročné na čas i energiu. A honorár? Nijaký! Z toho vznikali - ako sme už uviedli - hádky v rodine. Umelcovi sa uľavilo, ak si dal trochu vínka. Avšak napätie v rodine sa tým iba zvyšovalo.
     Pellionis bol veľmi skromný človek. Nikdy ho nenapadlo túžiť po sláve. Nechcel sa stať ani svetovým ani celonárodným. Stačilo mu, že bol dušou a svedomím svojich dobšinských spoluobčanov. Vyjadroval ich nádeje a túžby, vybuchoval ich hnevom. Preto je jeho dielo aj príspevkom k histórii, etnografii a veľmi plastickým obrazom sociálnych pomerov v Dobšinej v prvej polovici XX. storočia.
     Básnickým jazykom z hľadiska prozódie sa nebudeme zaoberať podrobnejšie. Pellionisove básne sa líšia od prózy predovšetkým rýmom, či už vlastným alebo - asonanciou. Rým tu má funkciu eufonickú. Veľmi ťažko určiť metrickú schému básni. Iba v prekladoch z maďarčiny dbá na presný počet stôp, pretože tu ide väčšinou o spevné básne. Obľubuje štvor-, šesť-, osem- až desaťveršové strofy. Niekedy sa báseň do strof nečlení.
     Počet stôp vo veršoch sa mení. Jazyk je dosť chudobný na figúry a trópy. Pre nedostatok obraznosti sú básne zdĺhavé a rozvláčne, transkripcia nárečia je dosť nejednotná.
     Svojím rozsahom predstavuje básnické dielo Samuela Pellionisa najmenej tisíc básní, dialógov a jednoaktoviek. Je to úctyhodná pozostalosť. Väčšinu z nich, asi 90 %, napísal v niekdajšom nemeckom dobšinskom nárečí.
     Básnik žil a tvoril uprostred nositeľov a užívateľov spomínaného dialektu. Preto je jeho dielo pre skúmanie fonetickej, fonologickej a gramatickej stavby vzácneho, dnes už odumierajúceho nárečia veľmi významnou a nenahraditeľnou dokumentáciou. Keďže žil v štyroch režimoch, ani táto skutočnosť sa nemohla neodraziť v jeho jazyku. Jeho dielo je teda aj dokumentáciou jazykovo-historickou a sociolingvistickou. Keby nebolo Wulfilovho Strieborného kódexu⁴, nebolo by možné zrekonštruovať gótštinu.
     Rovnako treba posudzovať aj dielo Samuela Pellionisa. A na tejto skutočnosti nemení vôbec nič ani Kleinov Topscher Gatscholper⁵, zbierka dobšinských klebiet od riaditeľa miestnej meštianskej školy. Ako príslušník "honorácie" snažil sa Samuel Klein sprostredkovať dobšinský folklór aj tým, čo nemecké dobšinské nárečie neovládali. Vytvoril akúsi "ideálnu nemeckú dobšinčinu" zrozumiteľnú aj tým, čo ovládali iba spisovnú nemčinu. Preto je Pellionisova pozostalosť hodnovernejšou dokumentáciou o dobšinskom nemeckom nárečí. Už z tohto dôvodu si ho musíme vysoko vážiť a jeho dielo patrične oceniť. A pretože sa tak doposiaľ nestalo, skláňame sa aj touto formou pred významným dielom, pred pamiatkou básnika pri príležitosti jeho nedožitých 105. narodenín. 

Poznámky: 

1 Pozri Juraj Valiska: K nemeckej literatúre na Spiši. In: Účasť východného Slovenska v
    dejinách slovenskej literatúry. Zborník Matice slovenskej, Martin 1971, s. 119-124.
2 Pozri Juraj Valiska: K výskumu nemeckého nárečia v Dobšinej. In: Obzor Gemera, V,
    1974, č. 2, s. 87-88.
3 a) Pellionisove básne preberáme presne podľa rukopisu a nerobíme zásahy ani vtedy, ak sa
    to isté slovo vyskytuje vo viacerých grafických variáciách.
    b) Preklady do slovenčiny urobil autor tejto štúdie sám. Sme si vedomí toho, že sú to  
    preklady miestami až príliš voľné i čo do ekvivalencie i pokiaľ ide o umeleckú stránku
    básní.
4 Wulfila (311-383) preložil bibliu do vizigótšiny. Jeho preklad sa zachoval vo viacerých  
    fragmentoch, z ktorých najrozsiahlejší a najúplnejší je tzv. Codex argenteus. Do r. 1648 bol
    jeho originál uložený v Prahe, odkiaľ ho na konci 30 ročnej vojny ulúpili švédski vojaci.
    Odvtedy je v univerzitnej knižnici v Upsale. Z pôvodných 330 listov sa zachovalo 187.
    Práve vďaka tomuto prekladu sú dnes k dispozícii podrobné učebnice gótštiny, napríklad
    kniha profesorky Lomonosovej univerzity v Moskve M. M. Guchmanovej Gotskij jazyk,
    Moskva 1958. Ostatné fragmenty tohto prekladu sú vzhľadom na svoj rozsah takmer
    bezvýznamné. Túto poznámku si dovoľujeme aj preto, lebo Góti pravdepodobne tiahli
    svojho času územím Gemera smerom na juhozápad a Alexander Štern, dobšinský rodák a
    bývalý profesor nemčiny na Vysokej škole technickej v Košiciach, omylom pripisoval
    dobšinskej nemčine gótsky pôvod. Jeho práca o tejto problematike ostala v rukopise.
5 Pozri TOPSCHER GATSCHOLPER. Eine Sammlung von Volksliedern, Sagen, Erzählung
   und humoristischen Gedichten in Dobschauer Mundart von Samuel Klein.
   Bürgerschuldirektor in Pension. Dobsina. Dobsina és vidéke
   Buchdruckerei Aktiengesellschaft. 1914, 240 strán.

RNDr. Ondrej Rozložník
január 2011

Poznámka pána Rudolfa Pellionisa: "Ako vnuk tohto básnika, chcem uviesť niečo  ku samotnému slovu Gakrokel. Ako píše pán Rozložník, uvedené slovo je viac významové a nedá sa celkom presne preložiť. To slovo Gakrokel sa  v starej rodine Pellionisových doslova vyvinulo v pojem, za ktorý môže manželka Samuela Pellionisa, Mária rodená Luxová. Je známe, že môj starý otec radšej ako sedieť za obuvníckym stolčekom, sedel za stolom s perom v ruke. Jeho manželka Mária to priam nenávidela a vždy mu nadávala, že nič nerobí, len čarbe, čmáre, svoje hlúposti.” Net dos da bulsst oabrtn, obr krokelst deina tumheiten” (Nieže by si pracoval, ale čmáreš tvoje hlúposti ). Takže to Gakrokel sú vlastne písačky, ktoré možno pomenovať aj ako čmáraniny, alebo čarbačky. Takže asi najsprávnejšie by Topscher Gakrokel bolo preložené ako “Dobšinské písačky”. Môj samotný starý otec v závere svojho života napísal aj jednu z ostatných básni: Mei letzt Gakrokel. Moje posledné písanie. V ňom sa lúči so svojim životom a v závere píše: Hie mein letzt Gakrokel …… ďalej to preložím len do slovenčiny: Tu moje posledné písanie, keď nebude roztrhané, by som tu aj dátum vpísal, keby som ho vedel."

Súvisiaci článok:
Samuel Pellionis - významná osobnosť baníckeho mesta Dobšiná
{jcomments on}