Ruffínyi, Lang a Mega pred 140 rokmi objavili Dobšinskú ľadovú jaskyňu
Napísal(a) František Novotný
(Tohto roku si pripomíname 140 rokov od objavenia jednej z našich najkrajších jaskýň - Dobšinskej ľadovej jaskyne. Pri tejto príležitosti uverejňujem o spomínanej udalosti výpis z kroniky mesta Dobšiná bez jazykovej úpravy.) Ľadová jaskyňa je majetkom mesta Dobšiná. Táto jak na veľkosť, taktiež so zázračnými ľadovými útvarmi, ako aj s množstvom ľadu, môže sa spomenúť nielen v Európe, ale aj v celom svete medzi prvými. Jej rozloha je
V údolí romantickej rieky Hnilec v kraji stratenskom, na území dobšinskom je vchod, odkiaľ máme krásny výhľad na Kráľovu Holu a niečo vyššie z rozhľadne na Vysoké Tatry. Túto jedinečnú prírodnú
Dobšinskými obyvateľmi od pradávnych dôb bolo známe, že na mieste dnešného vchodu prúdil z úzkej skalnej skuliny stále studený, ľadový vzduch. Pred touto skalnou skulinou udržiaval sa sneh vždy do stredu leta, ba niekedy i cez celé leto. Tam chodili pastieri, lovci v parných dňoch leta odpočinúť si do chládku, ochladiť sa. V čase potreby odtiaľto zadovažovalo si obyvateľstvo mesta sneh a ľad.
Takto samozrejme, že táto tajomná prírodná okolnosť zavdala podnet rôzným predpokladom a príležitosť, ale dôkladnejšie sa neskúmala, a práve dobšinské praobyvateľstvo zaoberalo sa baníctvom a hľadaním prírodných pokladov.
Eugen Ruffínyi, ako mladý banský inžinier viac rokov poľoval na tomto vidieku. Raz studený prúdiaci vzduch zo skalnej skuliny roznietil v ňom bádateľského ducha. Hodil skla do úzkeho otvoru, za ktorým bolo slyšeť niekoľko vterín trvajúce kotúlanie sa a v zápätí sutie skál a zvláštny zvuk podobný siréne. Potom strelil z loveckej pušky do skuliny a bolo počuť hlboký, dutý viackrát sa ozývajúci hlas.
Po týchto dvoch pokusoch došiel k poznaniu, že vnútro vrchu skrýva v sebe azda významnú jaskyňu, prírodný, divotvorný zázrak. Ihneď sa odhodlal, že celú vec čím skôr dôkladne preskúma.
Plný oduševnenia a dychtivosti poznania, rozmyslel si stručne všetky možnosti o jej významu odhalenia jaskyne a prišiel domov a chystal sa k odhodlaniu. Dvoch dobrých priateľov Gustáva Langa a Andreja Megu zasvätil do tajomstva a zkúsenosti získaných na tvári miesta. Nahovoril ich, aby v tomto nebezpečnom podnikaní bádateľskom boli mu nápomocní. Aby ich podnikanie nebolo znemožnené, robili všetky prípravy v tajnosti.
Zaopatrili si povrazy, driečne pásy, škripcový stroj vedení nezištnou ambiciou a s dostatočným množstvom baníckych kahancov vybrali sa dňa 15. júna 1870 za svítania, aby svoje rodné mesto odhalením prírodnej krásy obohatili. Dojdúc na čin miesta, postavili jednoduchý škripcový stroj. Ustálili si znamenia, ktoré budú dávané lanom. Za týmto pripravili na driek Eugena Ruffinyiho driečny pás pripevnený na lano vyťahujúce. S kahancom baníckym s kladivom v ruke pomaly, pozorne spúšťal sa úzkym otvorom do hlbky.
Sutiny skál, ľad musel odstranovať z pred seba. Tu visiac na lane, tam šmýkajúc sa po skalinách, smelo pokračoval z kroka na krok, stále nižšie a nižšie do neznámej hĺbky. Zíjduc do hĺbky, pocítiac pevnú pôdu pod nohami objavila sa mu nezapomenutľná panoráma pred očami. Pri slabom osvetlení baníckeho kahanca objavil sa pred ním zázračný zjav nikdy nevídanej krásy, skvejúce útvary ľadové v majstrovskej nezriadenosti, na čo je len príroda schopná. Bol totiž v dnešnej malej sieni.
Dychtivosť bádania hnala ho ďalej. Dajúc znamenie priateľom na popustenie lana po hladkom ľade spúšťal sa ďalej, do krajiny ľadu, pokiaľ sa dostal na okraj dnešnej veľkej siene. Pred zrakom objavila sa mu obrovská dutina len slabo osvetlená baníckym kahancom. V prvom okamžiku sa domnieval, že vidí v hlbine hladinu prekrásneho jazera. Zrkadlu podobná plocha so zázračnými útvarmi ľadu.
Od prekrásneho zjavu a dojmu na tento pohľad objaviteľ nemohol sa ďalej pohnúť. Mladú jeho dušu naplnila nikdy netušiaca blaženosť, nad zdarom jeho bádateľského podniku, čo ihneď chcel zdeliť ťažko a so strachom čakajúcim spoločníkom. Dal znamenie k vytiahnutiu. Priatelia jeho tušiac nebezpečie, tak rýchlo ho ťahali do výše, že sa zaseknul medzi dve skaly a takto svoje podnikanie zaplatil skoro životom.
Po viacerých znameniach horko-ťažko sa vyslobodil z nebezpečného položenia a dostal sa zdravý na svetlo. Jaskyňa bola objavená. Ďalšie pokračovanie v objavení už bolo ľahšie.
Po oddýchnutí o prvej neopísateľnej radosti, spustil sa znovu do hĺbky, označoval cestu značkami, vysekával v ľade schody, aby aj jeho spoločníci sa mohli spustiť a obdivovať sa tak nevídanej krásy. Po ťažkej, ale úspešnej práci vrátili sa blažene domov.
Mesto Dobšiná v roku 1877 z vďaky umiestnilo pamätnú dosku pred vchodom jaskyne na brale s nápisom:
„Za uznanie objaviteľom jaskyne tejto Eugenu Ruffinyimu, Gustávovi Langovi a Andrejovi Megovi občania mesta“.
František Novotný
kronikár mesta
(Výpis z kroniky mesta bez jazykovej úpravy)
FOTOGRAFIE VLADIMÍRA VÁCLAVÍKA Z DOBŠINSKEJ ĽADOVEJ JASKYNE
{gallery}kultura/jaskyna{/gallery}
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.






















__________________________________________________
noch prešla na gymnázium do Tisovca, kde maturovala v roku 1945. Vysokoškolské štúdiá, odbor filozofia a francúzština, absolvovala na Komenského univerzite. Od roku 1953 bola pracovníčkou Filozofického ústavu SAV. Pracovala na domácich interdisciplinárnych podujatiach s historikmi, literárnymi historikmi a etnografmi, rovnako na spoločnej výskumnej úlohe s oddelením filozofie FU ČSAV, z čoho vznikli aj spoločné publikácie Antológie z dejín českej a slovenskej filozofie a i. Vydala monografiu Slovenské obrodenecké myslenie, jeho zdroje a základné idey a bola spoluautorka ďalších piblikácií. Z dejín slovenskej i svetovej filozofie publikovala viacero prác v časopisoch, najmä v časopise Filozofia. -MM-
Študoval súkromne. Bol člen Uhorského parlamentu, člen riadiacej rady Uhorskej akadémie vied a predseda Uhorskej heraldickej a genealogickej spoločnosti. Okrem toho, že sám bol výtvarne činný, obrazy a umelecké predmety predovšetkým zbieral. Na hrade Krásna Hôrka sústredil historické zbierky svojho rodu a po roku 1872 ich sprístupnil verejnosti. Po svadbe s Františkou Hablavcovou (Hablawetz) podporoval chudobných, financoval školy, nemocnice, vytvoril štipendium pre mladých umelcov, založil dôchodkový fond pre zamestnancov andrášiovského veľkostatku a i. V r. 1904 dal vybudovať umelecky cenné secesné mauzóleum v Krásnohorskom Podhradí, v r. 1909 sa zaslúžil o výstavba unikátnej secesnej galérie v Krásnohorskom Podhradí. Elektrina bola pri tej príležitosti zavedená do celej dediny na jeho náklady. Pochovaný je v mramorovom sarkofágu vedľa manželky v krásnohorskom mauzóleu. -MM-
V rokoch 1856 – 1858 študoval v Rožňave. Pôsobil v Liptovskom Mikuláši a zaslúžil sa o jeho kultúrny rozvoj, oživil a viedol Spevokol meštianskej besedy pod názvom Tatran. Komponoval najmä zborové skladby, upravoval a vydával slovenské národne piesne. Zostavil a vydal Venček slovenských národných piesní, Spevníček dvojhlasných slovenských piesní a i. Upravil evanjelické chorály, ktoré vyšli i tlačou v zborníku Zvony (1926). Venoval sa aj teórii hudby, je autorom publikácie Náuka o harmónii. -MM-
Študoval na univerzite v Prahe a Bratislave. Podieľal sa na budovaní Prírodovedeckej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, kde bol vedúcim viacerých katedier a aj jej dekanom. Zaoberal sa hlavne magnetickými vlastnosťami látok, zameriaval sa na štúdium premagnetizačných procesov v kovových feromagnetikách. Venoval sa aj didaktike fyziky. Napísal 51 vedeckých prác a 8 kníh, medziiným bol spoluautorom učebnice Fyzika v príkladoch a Základy fyziky. Veľa úsilia venoval práci v Jednote slovenských matematikov a fyzikov. Bol členom prvého ÚV Fyzikálnej olympiády. -MM-
Ľudovú školu navštevovala v Revúcej, meštiansku školu v Martine a učiteľský ústav v Banskej Bystrici a Prešove. Bola učiteľka v Krpeľanoch, Blatnici, na slovensko-chorvátskej škole v Starej Pazove, od r. 1919 opäť v Blatnici. Svoje povolanie chápala ako službu národu a realizovala ju okrem školy aj v oblasti literárnej, osvetovej a charitatívnej. Novely a básne uverejňovala v časopise Dennica. V memoárovej próze Rozpomienky z doby vojny priblížila osudy ľudí v Chorvátsku. Pre potreby školských besiedok a slávností napísala desiatky didakticky zameraných dialogizovaných scénok v próze alebo vo veršoch. Približovala v nich historické udalosti, cirkevné dejiny, osobnosti, vlastivedné poznatky, ale aj etické a spoločenské príncípy ľudského konania. Dbala na výchovu mladej generácie, sama vychovávala 5 dievčat, jej chovanicou po osirení bola i budúca poetka Maša Haľamová, účinkovala v mládežníckych spolkoch, starala sa o chorých a vojnou postihnutých občanov. -MM-
Do školy chodil vo Vyšnej Slanej, v Štítniku, študoval na gymnáziu v Kežmarku, Levoči, Debrecíne, medicínu vo Wittenbergu, Lipsku a Berlíne. Popri štúdiu sa venoval astronómii a skúmal vplyv vesmírnych telies na dojčiace matky. Po obdržaní lekárskeho titulu pracoval v Rožňave a v Štítniku, neskôr ako úradný lekár Liptovskej stolice v Liptovskom Mikuláši, od roku 1776 Malohontskej stolice v Rimavskej Sobote. Vo funkcii stoličného lekára položil základy verejného zdravotníctva v Liptove aj v Malohonte, vypracoval návrh na školenie pôrodných babíc. Zároveň bol aj úradným zverolekárom – fyzikusom, zaoberal sa potieraním zvieracích nákaz. Jeho legislatívne návody sa stali všeobecnou záväznou normou pre chovateľov hospodárskych zvierat na celom území bývalého Uhorska. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, vysokoškolské štúdiá absolvoval v Prešove, v Berlíne, Lipsku a v Prahe. Od roku 1925 pôsobil ako farár v Skalici, od r. 1938 prednášal cirkevné dejiny a literatúru na ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Orientoval sa na výskum slovenskej kultúrnej, literárnej a cirkevnej minulosti, osobitne sa zameral na skúmanie slovenskej evanjelickej hymnológie a vydal k týmto témam viacero diel. Vydal biografiu Juraja Tranovského, publikoval príspevky k životu Jána Chalupku, zozbieral a postaral sa o umiestnenie a usporiadanie Lichardovho archívu a z jeho iniciatívy bola postavená Danielovi G. Lichardovi v Skalici socha. Mnohými článkami a úvahami prispieval do kultúrnych a beletristických časopisov, viacerým z nich bol i redaktorom, prekladal z nemčiny. Venoval sa aj dejinám mesta Skalice, platné služby mu preukázal aj ako mestský kronikár.
Študoval v Dobšinej a na vojenskej škole v Levoči. Zúčastnil sa revolučných rokov 1848/49, potom odišiel do Francúzska a USA, kde si založil šermiarsku a jazdeckú školu. Pracoval aj ako tehliarsky robotník, zlatokop a pastier dobytka na Novom Zélande a v Austrálii. Po návrate do USA bojoval v občianskej vojne Juh proti Severu a dosiahol hodnosť majora, kandidoval na guvernéra štátu Missouri, neskoršie sa plne venoval veterinárnej medicíne, bol zakladateľ a riaditeľ veterinárneho ústavu v Kansas City (USA). Vydal niekoľko kníh, autobiografiu o svojich cestách a prispieval aj do odborných časopisov. V roku 1881 sa vrátil domov a žil u syna v Košiciach. -MM-
Študoval na gymnáziu v Čáslavi a na matematicko-fyzikálnej fakulte UK v Prahe. Zaoberal sa teóriou meteorológie a praktickým využitím modelov pre predpoveď zrážok a oblačnosti, súvislosťami nedzi zmenami prízemného tlaku, výškou izobarickej plochy a hrúbkou relatívnej topografie, matematickými výpočtami vývoja počasia, modelom pre predpoveď počasia, výukovým systémom EDUMAP a pod. Spolupracoval s Českým hydrometeorologickým ústavom v Prahe, vyučoval ako docent na Katedre meteorológie a ochrany prostredia Matematicko-fyzikálnej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe a externe na UK v Bratislave. Publikoval najmä v časopise Meteorologické zprávy, vydal viaceré vysokoškolské skriptá a publikácie, aj ako spoluautor. -MM-