Jej životné poslanie začalo po skončení školopovinnej dochádzky ako 12 ročného dievčaťa. V tých rokoch sa ratkovskí chlapci chytali remesla svojich predkov, dievčatá si hľadali prácu v okolitých mestách (Rimavská Sobota, Rožňava, Miškovec a inde), v Ratkovej neboli podmienky pre hospodárenie na pôde a poľnohospodárska tradícia tiež nie. Mladí muži, neskôr ako tovariši sa zdokonaľovali u „chýrečných majstrov“ mimo Ratkovej, dievčatá ako pomocníčky v domácnosti hľadali obživu a zárobok, súčasne asimilovali spôsoby - maniere mestského prostredia a takto obohatené sa vracali domov, kde si spravidla nachádzali životného druha. Ona zareagovala na akýsi inzerát, ktorý bol sprístupnený i v Ratkovej, že nejaká pani hľadá slušné, spôsobné dievča ako pomocníčku do domácnosti a záujemkyne sa mali prísť ukázať do Rimavskej Soboty - stretnutie na peróne železničnej stanice v konkrétnu hodinu.
No ale to už nechajme rozprávať účastníčku:
„Nuž zišlo sa nás tam asi 10-15 mladých dievčat, prechádzali sme sa po peróne, na lavičke sedeli nejakí cestujúci a dve panie - jedna elegantná mladšia a jedna staršia. Po chvíli sa tá mladšia zdvihla, prišla ku mne a oslovila ma takto: „Slečinka, už nejaký čas vás pozorujem, padli ste mi do oka, ak máte záujem pracovať v dome Blaho Lujzy,“ čo mne nič nehovorilo „a ak by ste súhlasili byť pomocníčkou v jej domácnosti v Budapešti, rozhodnite sa!“ Súhlasila som. Takto som sa dostala do Budapešti a stala sa zamestnankyňou v tom čase najznámejšej maďarskej a významnej európskej opernej speváčky Lujzy Blahovej, inak rodáčky z Rimavskej Soboty.“
Dodáva, že nikdy v živote toľko neupratovala a nenažehlila sa ako tam, ale bola spokojná u veľmi milej panej, mávala sem-tam i voľno, viac v nedeľu. Poznamenáva, že speváčku občas stretávala smutnú aj vyplakanú. Zotrvala v Budapešti do r. 1902. Reprodukciu jej spomienok skrátim: Ona bola veľmi nábožne založená už z domu, z ratkovskej evanjelickej rodiny. V tých rokoch žila v Budapešti veľmi veľká slovenská komunita, včítane mládeže, v Budapešti bol farárom, vtedy už senior, ratkovský rodák, neskorší biskup, spisovateľ, literát, národovec Daniel Bachát. Ako áno, ako nie, stalo sa, že pri práci s mládežou si ju všimol a keď sa zistilo, že je to Ratkovčanka, stratil s ňou slovo. Ona to charakterizovala, že ho osobne spoznala a keď vedel, že pracuje v dome „mondénnej Blaho Lujzy“ položil i otázky. V tom čase bol už Daniel Bachát v Budapešti populárny nielen ako slovenský literát, ale uznávaný i za úspešné vedenie budapeštianskeho evanjelického cirkevného zboru a najmä za zásluhu pri výstavbe nového chrámu na tzv. Kerepešskej ceste (Lutherov dvor).

Budem aj ďalej pokračovať vo vyprávaní ja, kvôli skráteniu a zjednodušeniu - osvetlenia jej účasti v dianí. Podaktorí v mojej mladosti, vtedy ešte žijúci ratkovskí pamätníci spred 60-70 rokov, mne ako chlapcovi občas len tak mimochodom povedali na jej adresu: „ej, ale nebojácna a múdra to bola žena“. Táto poznámka smerovala i k tomu, že počas dotieravej maďarizácie pred prvou svetovou vojnou mali byť i v Ratkovej bohoslužby odbavované v maďarčine. V prvú nedeľu, keď sa to malo už stať, pána farára schádzajúceho z farských schodov oblečeného už v kňazskom rúchu do chrámu, chytila za toto rúcho (kamžu), zastavila ho a povedala: “Pán farár, naši Ratkovčania si neprajú bohoslužby odbavované v maďarčine!“ On nič nepovedal. Kázeň sa diala po slovensky a tak to i zostalo. Nadšená a zanietená vznikom prvej Československej republiky, obdivovala prezidenta Masaryka, pripomínala účasť M. R. Štefánika pri vzniku štátu, spomínala významných politikov, ako Hodžu, Šrobára, národovca a literáta Škultétyho, popularizovala diela Vansovej, Slančíkovej-Timravy. Propagovala slovenskú, nielen cirkevnú tlač, boli jej blízke idey Martina Rázusa. Nezabúdala pripomínať úlohu a pomoc mestečka Ratkovej pri vzniku prvého slovenského evanjelického gymnázia v Revúcej, aj význam bývalých študentov na postoch v cirkevnom, kultúrnom, či politickom dianí v Uhorsku a aj po oslobodení. (Stará Truhlica, o ktorej som kedysi referoval na stránke Maj Gemer bola takmer zaplnená i ňou odkladanými tlačovinami, predovšetkým po r.1918. Pri storočnici narodenia a súčasne pri slávnostnom odhalení pomníka biskupovi Danielovi Bachátovi v Ratkovej v r.1940, robila sprievodkyňu s informujúcim slovným doprovodom jeho kedysi rodným domom, ktorý riadením osudu bol vo dvore, kam sa ona vydala, s oknami oproti sebe. Účastníkmi boli i členovia Bachátovej rodiny, o. i. aj Bachátov vnuk MUDr. Ľudovít Izák. Ako deväťročný chlapec bol som svedkom tejto akcie.) Bachát zostal pre ňu veličinou, vzorom i symbolom evanjelickej vierouky aj spomienkou na jeho mravne ladené kázne, ktoré počúvala v období svojej mladosti, vracala sa k nemu, poznala niektoré jeho „dumky“ naspamäť. Ešte ako 60 ročná zorganizovala v Ratkovej divadelné predstavenie hry s náboženskou tematikou „Vzkriesenie“. Treba doložiť, že v pokojnom súzvuku a dlhoročnej spolupráci nažívala s pánom farárom Jánom Hallátom až do jeho penzionovania r. 1945. On nevzal príhodu na farských schodoch spred rokov nijako osobne, bolo vhodné na ňu nespomínať.

Duchovne a národne dospela v prostredí budapeštianskeho veľkomesta, ale obklopená komunitou a osobnosťami národne slovensky orientovanými ako bežné dievča - mladá ratkovská žena, v čase, kedy i v samotnej Ratkovej nie každý odolal maďarizačnému vplyvu. Vychovala dve deti, pomáhala pri výchove vnukov a dožila sa i pravnukov. Nezanedbala povinnosti, ktoré v tých rokoch sa od ženy v domácnosti, okolo domu, na záhrade či na poli vyžadovali. Jej, úsudky, postoje, niekedy i moralizovanie predurčili jej všeobecný etický kredit v Ratkovej nielen na poli cirkevnom. Nemôžem zamlčať, že z budapeštianskeho prostredia doniesla si i prvky a spôsoby kultivovaného chovania. Aj v nesúhlase formu citlivého prejavu. Múdrosť zúročenú skúsenosťami odovzdávala tomu, kto ju vedel a chcel počúvať.
Čo nakoniec doložiť? Bol som pri jej „odchode“ už ako lekár - neurológ. V predvečer smrti čiastočne ochrnutá, ale s jasnou mysľou a dobre artikulovanou rečou predstavila nám celú svoju životnú púť. Auditóriu starých ratkovských ženičiek a rodine zhromaždenej okolo jej lôžka prerozprávala anabázu svojho celého života, tak ako ju vnímala ona a ako ju v nedokonalej skratke podávam ja. Jej monológu, akoby prebiehajúcemu filmu v tichu tiesnivej chvíle, načúvali dojatí prítomní.

Dopisujem toto ako posledný žijúci účastník, už pokročilý senior, len skicovite z jej biografie. Dokresľujem sugestívny neúplný fragmentovaný obraz z tejto clivo-dojímavej chvíľky o niekom, kto mi už ako maturantovi odchádzajúcemu do „veľkého sveta“ povedal: „Keby cvernička (nitka), ktorá Ti nepatrí zostala na Tebe, aj tú daj preč.“ Zmysel týchto slov rezonujúci vo mne je „hlboko nadčasový“ - hlavne dnes.
Rozprával som o mojej starej mame Márii Ďurindovej, rod. Hamlíkovej (1882-1963), jednej obyčajnej, ale pritom pozoruhodnej, neškolovanej, ale mimoriadnym intelektom obdarenej ratkovskej žene. S epilógom - ďakujem za všetko, stará mama!
(Kedysi, tiež už veľmi dávno, ešte ako vysokoškolák, keď som trápil múzu touto básňou, myslel som taktiež na ňu.)
Rozprávka
Vyhľadávam chodník k piesni, Mesiac padá za obzory, |
|
Skoro si ma vypravila – V rozprávočke stará mama |
(Báseň Miroslava Ďurindu zo zbierky „Okamihy a reflexie“) |
Cez priezor času
Ten istý priestor, múry sú tie samé, |
|
Nech znejú „dumky“, čo si spieval verným, |
(Báseň Miroslava Ďurindu z príležitosti stého výročia smrti Daniela Bacháta – Dumného, prednesená pri jeho pamätníku na nádvorí kostolného dvora v Ratkovej 2. septembra 2006.) |
Miroslav Ďurinda
Košice, 1. 3. 2012
{jcomments on}