Skôr než čitateľovi ponúknem “menu“ vyplývajúce z názvu článku, len nevyhnutne krátko sa zmienim, že autorom zápisu je Ján Márton. Vie sa o ňom len veľmi málo. Z ústneho podania od kronikára obce Ratkovej Ondreja Gallaya (1894-1967) viem, že mal byť úradníkom ratkovského slúžnovského úradu v rokoch 1826-1849. Sám Ján Márton identifikuje seba ako: „urodzený Ján Marton fiskalis mesta Ratkovej“. Je pochovaný na ratkovskom cintoríne, o čom som sa už v dvoch článkoch na stránkach Maj Gemer taktiež zmienil, ale hlavne som citoval z jeho zápisov o zničujúcom požiari Ratkovej v r. 1827. Veľká epidémia cholery, ktorá postihla v r. 1831 predovšetkým oblasť juhovýchodného Švabachom písaný text v bibličtine s prvkami miestnych výrazov ponechávam v pôvodnom znení prepísaný slovenským pravopisom. Pre mňa zaujímavý text trošku časovo náročný nechcem účelovo krátiť a preto prosím čitateľa o strpenie a toleranciu.
Ján Márton píše: „... nic mene však, když pri konci juniusi jeden každý na nasledujici hojnú žeň toužebne očekával a již vopredek se radoval, že se o krátky čas nového chleba dobre naje a na predešlý hlad a bídu zapomene, když takto mnohí premyšloval a se tešil práve vtedy co nejhoršiho se pritrafilo. Nemoc totiž neslýchaná cholera východný (cholera morbus) ve východných krajinách panující, skrze Rusú, kterí s Peržani vojnu vedli, prenesená byla do Ruské ríši, odtudto prešla do Polské a do Galicii, odkud nekterí Poláci ušli do Marmarošské stolici s tým, že nemoci nakaženi, od kterych Poláku nakazili se Plavci, kterí po Tise dolu drevo dovážejí a od tychto Plavcú nakazili se nekterí dediny okolo Tisy. Nejprve vypukla nemoc táto 24-ho juniusa v Tisza Ujlaku, zatím i v jinich pri Tise ležícich osadách v stolici Sabolčské, Šarišske a Borsodské. Skrze tuto nemoc bída dost velká ješte vice a vice se rozmohla. Mizerní, chudobní lide, kterí na žetvu se zhotovili, sice pred prvným juliusem aj Tisu prešli a tam pracovali ale kterí po prvným juliusu k Tise prišli aj všicki hore naspátek vraceni byli, jeho vznešenost palatín skrze zhubu této nemoci (ponevádž v Ruské krajine a Polské pod krátkym časem premnohé tisíce usmrtila) prestrašení chteje takovou aspon od zdravých stolic docela odvrátiti, stafetaliter rozkazy vydal po celé krajine, aby chodeni hore dolu zastaveno bylo. Do stolic nakazených (jakové spočátku byli Sabolčská, Zemplínská, Borsodská a Hevešská) tahaný byl kordon vojenský až po Viden i okolo Banských mest. I našé stolici rozkázano bylo dne 2-ho juliusa aby žádneho človeka do Boršodské stolici neprepustila. Áno po celé stolici, v každé dedine, v každem meste, každé ceste prísne varty dnem i noci postavené byli. Bez pasu ani z jedné osady do druhé nikoho nepustili. Prúchod všem vecem kupectví a handel vcele zastali. Však prece táto neštastná nemoc i do naši stolici prešla. Okolo 5-6-ho juliuse ukázala se v osadách okolo reky Rimavy ležícich Sajó Puspoki, Velkenye, Rima-Széts, Mártonfala, Simonyi, Serke, Feled, Pálfala, Jánosi 1), a okolo áno 9-ho juliuse v Sobote Rimavské. Lide podle počtu duši hustejší neb mene mreli. V Rimavské Sobote ke konce Juliusy jeden den po 16 -18.“
„Nemoc táto v Ratkovej 2) zjevila se dne l. augusta. Zemrela jedna devečka 12 ročná, Krokavec Janošová dcera v náhle. Však i nechcelo i nemohlo se hned ujistit, že by to cholera byla. Obávali sme se, že nás hned zavrú a odtud hlad povstane. Zemrela hned i druhá devečka Ďurinda Marciková, zemrel i Samuel Nemeš naslednejšiho dne. Kvalifikovalo se jak se mohlo a dalo. Prvši devečka, že na zimnicu, druhá, že od mnohých hub a vody. Nemeš Samko pak (muž jináče statečný a senátor) že po koláčoch, ktoré novotný páni senátorove dali, sa prejedol. Takto se kvalifikovalo až pokud ten nezemrel, o kterem by žadný ani nebil pomyšlel. Totižto Daniel Almasy, senátor prvší, mešťan a ud cirkvi nejzaslúžilejší. Muž jak ducha i tela velkého a velmi silneho.Tento pro Ratkovú tak pamatný muž ochorel dne 21-ho augusta. Dostal laxovaní ráno, okolo poledni vracení, zatim lámani v udoch a v takovýchto bolestech v tú noc i zemrel. Ted již každého v Ratkové bázen a strach podjali! Toho týdne porad mreli, jeden den 3 – 4 – 5 i 6 lidi leželo mrtvejch. Jak kto zemrel hned se do truhly položil, vynesl se skrze čtyroch k tomu za penize najatých chlapú do cmitera, do cházyka 3) a tam se položil. Potim ráno neb večer o šesté hodine se zahrabal. Slávna stolica zakázala všecky ceremonie z toho ohledu aby se zdraví nenakazili. Však v Ratkové i pán farár i pán kantor šli do dvora, tam dve písničky spívali, mrtvé telo do cmitera sprovodili a zase ráno a večer když se o šesté hodine zahrabávali opet spívali. Spočátku síce málo, potom ale vždy víc a víc lidí sprovádzelo mrtvé tela do cmitera ale vždy pred mrtvým telem šli, truhla na samí ostatek bila nesená na 20 – 30 krokú za lidem. Takovéto ale pohreby, tak zhusta, buď bohu chvála! v Ratkové jen za jeden týden drželi, od 20 ho augusta do 29-ho. Potom tež mreli ale menej. V septembru bylo mnoho chorých ale málo ktorý zemrel a který zemrel, ten byl tak jako predtým poradne pochovaný a nesený, ponevádž každý videl, že nemoc táto není taká nebezpečná, nechyce se tak jako se vopredek jistilo.V decembru již ani chorých ani mrtvých nebilo.“
Ďalej Márton pokračuje: „Nemoc táto krom toho, že v krajine pro zastavení všeho pruchodu na miliony škody porobila, ješte i zbúrení byla príčina. Totižto doktor Leo nemoc túto nejpríhodnejši kuroval v Ruské a Polské krajine takrečeným magisterium bismuthi. Co ale zimným Rusum osožilo to teplým a od vína dobrého horúcejši krví obdareným Uhrúm smrt spusobilo. Mnozi od techto prášku, ponevádž se to s arsenikemu robí, zemreli. I sami doktori jenž to místo preservativum užívali zemreli. Toto pospolitý lid tak vykladal, že páni chtejí chudobných lidí otrávit. Mnozí na spoved nešli, studne mnohí deskami zabili, neb se hovorilo, že i do studni páni prášky mecú. V Rožňave dne 15-ho augusta, totiž na den na nebe vzetí Panni Márii pospolitý lid videl jistého apatikárského pisára (který predtým dva dni, dva noci korheloval) pri studni z které do čatorni voda teče, ležet a nekolikrát do studni (notabene pil, neb ho smedilo) se schylovat. Tu se ludé zbúrili tohto nevinýho lapili, bili, mučili až v mukách musel jim potvrdit to zeptávaní, že otvorem do studni metal na rozkaz osviceného pána biskupa a pána urozeného Hámos Jozefa. Lid zbúrení udrel na apateku, potrepal co nalezl, odtud udreli na pána Hámosov dum, potlukli co mohli i vyrabovali, odtudto chceli na residenciu biskupskú odtad ale bili skrze vojsko rozehnani. Po učinené inkvisicii čtyromi z techto buričú iure statario bili obeseni, ostatní prútami a palicemi bití. Takovéto zbúreni pro te prášky a domnele skrze jich otráveni bylo i v Spišské a Šariské stolici. I tam nekterých pánu zabili.“V poznámke si dovoľujem doplniť:
1) Obce okolo Rimavy nesú dobové názvy, prevažná časť z nich patrí dnes na Slovensko, v poradí označujem nové názvy – Biskupice nad Slanou (dnes obec v Maďarsku), Vlkyňa, Rimavská Seč, Martinová, Širkovce, Jesenské, Pavlovce, Janovce - všetky na Slovensku.
2) Evanjelickým farárom v Ratkovej v tých rokoch bol Samuel Bradovka. Kantorom v tých rokoch v Ratkovej bol Adam Zbel. Richtárom Ratkovej v r.183l bol Ján Pelech.
3) Cházyk (házyk) je drevený prístrešok nadväzujúci na bránu cintorína, mohla sa v ňom uložiť truhla, v krajnej situácii realizovať i pohrebný obrad.
Staré texty, zápisy, poznámky majú svoj neopakovateľný nádych, navodzujú a aktualizujú atmosféru zabudnutých udalostí a aj účasti osôb pri nich v inkriminovanej dobe. I toto som mal na mysli pri „servírovaní“ tohto článku gemerskej verejnosti, ktorá môže mať o ňu záujem. Ak som ním niekoho potešil, budem rád.
Miroslav Ďurinda
Košice, 24. júla 2011
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. Na jeho rodnom dome sa nachádza pamätná tabuľa s bustou od sochára J. Kostku. -MM-
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. Učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesni Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, do slovenčiny preložil Dejiny hradu Muráň od Jozefa Droppu (1905). Rozsah knihy je 160 strán, zameraná je na dejiny hradu a okolia, šľachtické rody na hrade Muráň, ako aj zvyky, piesne a povesti v tejto časti Gemera. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
Manželka maliara Edmunda Gwerka. Študovala v Dobšinej, Banskej Bystrici, na Filozofickej fakulte KU v Prahe. Učiteľka v Spišskej Novej Vsi, Rimavskej Sobote, Bratislave a v Banskej Štiavnici. Zaoberala sa staršou históriou Slovenska, neskôr priekopnícky účinkovala v maďaristike. Venovala sa aj výskumu slovenskej literatúry, pripravila medailóny o popredných slovenských spisovateľoch. Svoje štúdie publikovala v rôznych časopisoch, heslami prispela do Ottovho náučného slovníka. Členka redakčného kruhu Prúdov a literárneho časopisu Služba. Aktivistka a funkcionárka vedeckých spolkov a ženského hnutia na Slovensku, spoluzostavovateľka a spoluautorka feministického zborníka Žena novej doby (1938), v ktorom propagovala úplnú emancipáciu ženy. Ako prekladateľka sa orientovala na pokrokových autorov maďarskej literatúry. Účastníčka SNP, rasovo prenasledovaná, zahynula ako obeť fašizmu v Kremničke. -MM-
Stredoškolské štúdium absolvoval v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Kežmarku, potom študoval právo na univerzite v Budapešti, neskôr slavistiku vo Viedni a v Prahe. Popri práci v prekladateľskom oddelení predsedníctva vlády, neskôr na ministerstve vnútra v Budapešti, sa venoval slovenčine, jej pôvodu a nárečiam. Jazykovedným bádaním sa pričinil o ustálenie pravopisnej normy spisovanej slovenčiny. Medzi jeho základné jazykovedné práce patria diela Príspevky k dejinám jazyka slovenského, Slovenský pravopis, K reči o slovenskom pravopise. V roku 1902 vydal kodifikačnú Rukoväť spisovnej reči slovenskej, založenej na stredoslovenskom nárečí, ktorá až do vydania Pravidiel slovenského pravopisu v roku 1931 bolo normou spisovného jazyka. Bol tiež autorom básní, besedníc a humoresiek, národno-politickej publicistiky. Zbieral nárečové materiály, medzi nimi ľudovú prózu a najmä rozprávky, ktoré vyšli posmrtne vo viacerých edíciách. -MM-
Študoval na evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici, v Levoči, potom na evanjelickom kolégiu v Prešove. Pôsobil ako farár v Hrachove. Počas štúdia sa zúčastňoval na národnokultúrnej práci štúrovskej mládeže v Levoči, pôsobil v slovenských kultúrnych spolkoch a bol členom Jednoty mládeže slovenskej a Spolku miernosti. Popri pastoračnej práci sa usiloval o upevnenie slovenského národného povedomia proti rastúcej maďarizácii. Publikoval najmä v časopise Korouhev na Sionu, prispel do Dobšinského povestí rozprávkou Mlynček. -MM-
Pôvodným zamestnaním bol zubný technik. Počas druhej svetovej vojny sa zapojil do protifašistického odboja, pôsobil v oblasti Gemera, ako spojka udržiaval styk medzi pokrokovými silami v Dobšinej a Revúcej, pomáhal budovať ilegálny technický aparát. Po vypuknutí SNP príslušník partizánskeho oddielu Sláva, vytvoril prieskumný oddiel Karol, s ktorým sa pripojil do partizánskej jednotky Petőfi, stal sa jej veliteľom a vyvíjal bojovú činnosť v priestore Dobšinej, Rimavskej Soboty, Plešivca, Rožňavy a Čiernej Lehoty. V decembri 1944 operoval v priestore Slavošovce – Rožňava – Zlatá Idka, kde plnil aj prieskumné, spravodajské a diverzné úlohy. Keď sa skupina pod jeho velením presunula do okolia Vyšnej Slanej a Rejdovej v ťažkých bojoch padol do zajatia a po mučení ho nacisti verejne popravili na námestí v Dobšinej. In memoriam bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom, Radom SNP II. triedy a Radom červenej hviezdy. Na budove pošty v Dobšinej je na jeho pamiatku osadená pamätná tabuľa. -MM-