od autorov B. Heckela a J. Drenku). Dopovedzme, že historický román Bratstvo sa odvíja na pozadí udalostí už „dekreščenda vzopätia“ husitského hnutia po bitke pri Lipanoch (30. mája 1434), kedy zvyšky husitov ideove už nekompaktných ako žoldnieri pod vedením vojvodcu, stratéga a diplomata Jána Jiskru z Brandýsa (* asi 1400 - bránili záujmy maloletého kráľa Ladislava Pohrobka s mandátom od jeho kráľovnej matky Alžbety Luxemburskej – konkrétne veľkú oblasť slovenského teritória proti záujmom gubernátora, miestodržiteľa Uhorska Jána Huňadyho. Tieto vojská s bojovou husitskou tradíciou nazývali „bratríkmi“. Na tomto území zostalo v mnohých lokalitách po husitoch-bratríkoch množstvo architektonických pamiatok, ako napr. opevnené areály kostolov i samotné chrámy, zvyšky iných opevnení vojenského charakteru. Aj v tejto záverečnej fáze boli bratríci nositeľmi Husovho učenia, ktoré na miestach nimi kontrolovaných bolo obyvateľstvom ústretovo prijímané a v ďalšom storočí naviazalo naň protestantské evanjelické náboženstvo Martina Luthera.
Ak pomyselne sprevádzame Aloisa Jiráska po Gemeri, tak sa obmedzíme len na jeho návštevu Ratkovej, ktorá sa udiala 8. júna 1897. Vieme, že v zápisníku zanechal poznámky, ale i náčrty z ratkovského kostola, veže aj interiéru z rôznych uhlov, aj podrobnosti s poznámkami, že je husitský, s latinským dodatkom (olim husiticae), ovplyvnený zápismi cirkevného historika, ratkovského farára Andreja Šmála (1706-1766). Farárom v čase jeho návštevy bol Samuel Zachar (1865-1905), Jirásek do Ratkovej prišiel z Revúcej, predpokladá sa, že v sprievode historika Júliusa Bottu (1848-1926). V Ratkovej však niet nijakých zápisov, ale ani v knihe Bratstvo niet o Ratkovej ani zmienky. Zmienka, z ktorej by sa podľa dvoch mien – priezvisk dalo azda usudzovať na Ratkovú sa vzťahuje na lokalitu podstatne nižšie zemepisne uloženú v okolí hradu Vígľaš. Nepoznáme dôvody prečo sa autor tak rozhodol. Jirásek vyhľadával reziduá bratríckej prítomnosti na našom území, nerád však preberal fakty nedoložené, bol veľmi kritický a ak o niečom nebol presvedčený nepodľahol neovereným informáciam. Predpokladáme, že Jirásek neprijal jednoznačne koncepciu, že kostol je husitský v tej realite, ktorú bezprostredne na mieste vnímal. Časť kostola, ktorá je skutočne husitského pôvodu (jedná sa výlučne o sakristiu – svätyňu) je len malou časťou kostola, ktorý v existujúcej podobe bol postavený až po požiari v roku 1692, teda približne 240 rokov po akciách husitov-bratríkov na Gemeri. Starý ratkovský kostol, ktorý zhorel do tla v roku 1692 bol celý drevený a bratríci k tomuto starému drevenému kostolu podľa predpokladu len pribudovali sakristiu – svätyňu, označenú v múre vtesaným kalichom i tzv. bránku s fortifikačným múrom z pevného materiálu, ktoré odolali požiaru a pretrvali. O tomto prvom ratkovskom kostole prakticky nič nevieme, je vyznačený na starej mape z roku 1682.
Maďarský historik Ila Bálint, ktorý je považovaný za najlepšieho znalca histórie Gemera píše vo svojom diele „Gömör megye“, že kostol bol postavený ešte pred príchodom husitov-bratríkov a iný kostol v ratkovskej doline smerom nahor nebol. Július Botto považoval ratkovský kostol za husitský a ako takýto ho označuje napr. i v Slovenských pohľadoch z roku 1895. Toho názoru bol aj historik Ladislav Bartholomeides (1754-1825). Absencia zmienky o bratríckej prítomnosti v Ratkovej v diele A. Jiráska možno vyplynula z koncepcii románu, že ratkovská dolina nepredstavovala v lokalite tie prijateľné súvislosti, ktoré Jirásek potreboval mať ako strategické v súlade so skutočnými historickými udalosťami. Takto sa Ratková, ani pri podrobnejšom záujme Aloisa Jiráska o ňu do fabuly románu „Bratstvo“ nedostala. Priebežne nás vedie dielom cez konkrétne mestá, mestečká, dedinky, osady, lokality, napr. Ožďany, Hodejovo, Rimavská Sobota, Rimavská Baňa, Hnúšťa, Tisovec, Muráň, Telgárt a mnohé iné ďalšie, kam deje a dobové udalosti umiestnila história či v zápletkách koncentruje i s protagonistami autor. Podobne sa zachoval aj v regiónoch Spiša a Šariša. Všade študoval historické materiály zachované v zápisoch, v archívoch alebo iných starých dokumentoch z tej doby, nič nenechal náhode či účelovej interpretácii. Práca na rozsiahlom trojdielnom románe mu trvala od roku 1900 až do roku 1909. Alois Jirásek predchnutý myšlienkou československej vzájomnosti ju prezentoval neskryte i v tomto diele relatívne krátko po období, kedy na Slovensku obrodenecké pronárodné myšlienky pod vplyvom dotieravej maďarizácie boli vystavené nesmiernemu tlaku až administratívno-policajnej konfrontácii (zatvorenie slovenských gymnázií, Matice slovenskej, osobné perzekúcie národne zmýšľajúcej inteligencie). V
skratke doložme k profilu a biografii Aloisa Jiráska, že bol to on, kto v októbri v roku 1918 čítal v Prahe pod sochou Svätého Václava deklaráciu o Vyhlásení československej samostatnosti, v decembri 1918 vítal na vtedajšom Wilsonovom nádraží v Prahe triumfálny návrat prvého prezidenta nového štátu T. G. Masaryka. Dodajme, že i teraz existuje na Slovensku slovensko-český klub priaznivcov a milovníkov miest, lokalít, popisovaných Jiráskom v jeho prozaickom historickom diele, ktoré radi navštevujú so súčasným čítaním stránok či zaujímavých pasáží z jeho obľúbeného „Bratstva“. Navyše nad mieru zamerania článku dodajme, že pitoreskný popis slovenskej krajiny (i gemerských zákutí) navodzuje citlivé emočné naladenie, bravúrna prezentácia hrdinov cez psychologické spektrum pováh, správania, rozhodovania, determinujú výnimočného autora z najvyšších priečok piedestálu českej kultúry nám Slovákom nesmierne blízkej. Chceli sme poukázať na jeho spätosť so Slovenskom s empatickým vzťahom národnej vzájomnosti, ktorá hovorí z jeho diela ilustráciou i cez región nášho Gemera. Vnímajme ho dnes s prihliadnutím na 85. výročie jeho smrti, ktoré uplynie 12. marca t. r. Z úcty k osobnosti autora a k významu jeho tvorby.
Miroslav Ďurinda,
Košice 28.2.2015

































__________________________________________________
Český spisovateľ Alois Jirásek, tvorca historického realistického románu, dramatik, politik, literát v trilógii svojho diela „Bratstvo“ umiestnil odohrávajúce sa deje hlavne na
Študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa aktívne zúčastňoval na národnom kultúrnom živote a v r. 1874 maturoval, teológiu vo Viedni a Erlangene. Pôsobil ako farár v Dobrej Nive a stal sa seniorom Zvolenského seniorátu, na dôchodku žil v Banskej Bystrici. Zapojil sa do slovenských národoobranných snáh, bol členom a funkcionárom Slovenskej národnej strany, členom SNR, signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa a členom výboru Matice slovenskej. Zostavil zbierku modlitieb pre mládež, konfirmačnú príručku. Bol činný aj v oblasti cirkevnej historiografie, venoval sa i dejinám umenia a ochrane kultúrnohistorických pamiatok. Výrazne sa zúčastňoval na pedagogickej a osvetovej činnosti, prednášal o racionálnom hospodárení a ovocinárstve. Svoje skúsenosti a znalosti publikoval vo viacerých časopisoch. -MM-
Narodil sa v rodine garbiara. Vzdelanie získaval v Hrachove, Rožňave, na lýceu v Levoči a od roku 1841 na lýceu v Bratislave, kde sa stal tiež členom a funkcionárom Ústavu reči a literatúry slovenskej, spolupracovík Ľ. Štúra. V roku 1848 bol počas revolúcie krátko uväznený spolu s Jánom Franciscim-Rimavským a Štefanom Markom Daxnerom. Po revolúcii začal pracovať ako slúžny Gemersko-malohontskej stolice, neskôr bol stoličným prísažným v Rimavskej Sobote. Písal básnické cykly, lyricko-epické útvary a veršované drámy a venoval sa tiež publicistike, kde obhajoval a bránil štúrovskú slovenčinu, rozvíjal slovanskú myšlienku, ale tiež kriticky komentoval domáce spoločenské pomery. Okrem vlastnej tvorby sa venoval tiež prekladom z anglickej, nemeckej, ruskej a poľskej literatúry. Celá jeho tvorba tlačou vyšla až v rokoch 1966 – 1967. -MM-
Právo študoval na Právnickej akadémii v Prešove a na univerzite v Kluži. Pôsobil v advokácii a samospráve, v roku 1914 bol starostom Jelšavy, od roku 1925 prednášal správne a finančné právo v Miskolci, potom pôsobil ako riadny profesor na univerzite v Debrecíne. Venoval sa verejnému a finančnému právu, z tejto oblasti publikoval články v odborných čaopisoch a vydal niekoľko publikácií. -MM-
Predstaviteľ historickej maľby. Študoval na ev. gymnáziu v Rožňave, právo v Pécsi, maliarstvo na výtvarnej akadémii vo Viedni a v Paríži. Témy čerpal takmer výlučne z uhorskej histórie a svoje skúsenosti z bojov za nezávislosť spracovával tým, že ich umiestňoval do vzdialenej minulosti. Svojimi dielami povýšil uhorské historické maliarstvo na európsku úroveň. Ako prvý uhorský maliar získal v roku 1860 zlatú medailu parížskeho Saloon annuel za obrazy z uhorských dejín. Jeho obrazy z neho robia jedného z najväčších predstaviteľov romanticko-akademickej historickej maľby. -MM-
Ľudovú školu navštevoval v Hrachove, študoval na gymnáziu v Revúcej, v rokoch 1874 – 1880 v Rimavskej Sobote, medicínu na univerzite vo Viedni. Ako lekár pôsobil vo Viedni, na Myjave a v Novom Meste nad Váhom. Angažoval sa na hospodárskom, politickom i národno-kultúrnom poli. Založil a do konca života viedol Ľudovú banku v Novom Meste nad Váhom, ktorú projektoval ako jedno zo stredísk politického národného pohybu, na jeho rozvoj využíval i jej finančné zdroje. Funkcionár Slovenskej národnej strany, tvorca jej finančného programu. Vydával a redigoval Považské noviny, v brožúrach reagoval na politické dianie, do časopisov a novín prispieval národno-kultúrnymi, politickými a zdravotno-osvetovými článkami. -MM-
Svoj profesionálny život prežil ako učiteľ, neskôr ako riaditeľ Základnej školy v Slavošovciach, bol fotodokumentaristom v Zbore pre občianske záležitosti, pracoval ako predseda školskej a kultúrnej komisie, ako poslanec MNV a zakrátko podpredseda MNV. Ako dlhoročný predseda historicko-dokumentačnej komisie pri Oblastnom výbore Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov v Rožňave zásadným spôsobom prispel k dokumentácii SNP a protifašistického odboja na Gemeri. Podstatne prispel k rekonštrukcii rodného domu P. E. Dobšinského, v ktorom postupne vybudoval muzeálnu expozíciu. Bol jedným z autorov myšlienky oživiť Slavošovský tunel pod Homôlkou, dnes je z neho známa turistická atrakcia a rekreačná oblasť. Jeho vzťah k histórii a k spoločenskému dianiu sa prejavil aj v publikovaní mnohých článkov v rôznych regionálnych časopisoch. Je autorom viacerých publikácií, v ktorých dokumentoval dejiny Slavošoviec a jej okolia. -MM-
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a Rimavskej Sobote, na právnickej akadémii v Prešove a na univerzite v Kluži. Potom pracoval ako advokátsky koncipient v rôznych mestách, v roku 1905 začína v Bánovciach nad Bebravou svoju samostatnú advokátsku kariéru. Od 1916 príslušník čs. légií v Rusku, kde bol členom Čs. Národnej rady a redaktorom slovenských časopisov, od apríla 1919 bol gemersko-malohontský župan v Rimavskej Sobote, potom župan v Nitre a krajinský viceprezident v Bratislave. Aktívne sa zúčastňoval nielen na politickom, ale i kultúrnom a spoločenskom živote. Publikoval množstvo besedníc, čŕt, humoresiek, noviel, poviedok a básní. Román Demokrati a niektoré poviedky a básne boli preložené do viacerých jazykov a upravené pre film a televíziu (Štvorylka, Slnečný kúpeľ). V roku 1945 bol ako prvý Slovák menovaný za národného umelca. -MM-