Erdély a rodina Galli. Z r. 1501 ako nový ďalší poplatníci daní sú mená: Nahel, Albertik, Benediktus, Varga. V neskoršom polstoročí sa prevažná časť mien týchto poplatníkov vytratila zo súpisov, počty obyvateľstva sa menili, pribúdali alebo upadali - boli to obdobia v priebehu okupácie veľkej časti Uhorska Turkami, dlhšieho obdobia striedania sa stavovských protihabsburských povstaní. Počet obyvateľov vzrástol až koncom 17. storočia, podstatne v 18. storočí. Prílev obyvateľov bol hlavne z okolitých dediniek. V rodovom (genealogickom) vyjadrení veľmi hlboko v storočiach sú ukotvené korene mien niektorých rodín Ratkovčanov. Všimnime si mená niektorých rodín, ktoré existovali v Ratkovej ešte i v prvej polovici minulého storočia (asi do r. 1950). Číslo za menom v zátvorke udáva, kedy sa meno prvýkrát vyskytlo v historickom kontexte zápisu: Levko (1573), Coch (1572), Mikuláš (1573), Tretiak (1572), Sucháč (1580), Lašán (1599), Koren (1603), Tokár (1633), Poprocký (1638), Sivák (1672), Černok (1673), Rácik (1675), Ďurinda (1678), Ostranský (1679), Klincko (1685), Galaj (1687), Izrael (1688). Mnohé mená – priezviská v súpisoch sú odvodené z pomenovania mesta, ale najviac z mena dediny, odkiaľ novousadlíci do Ratkovej prišli: Sucháč (zo začiatku uvádzaný ako Sušanský), Rákoši, Sirkovský, Hodejovský, Poprocký, Brádňan, Chyžňan, Repiský, Revúcky, Zdychavský, Muránsky, Kokavský, Krokavec, Spišák. Iné mená označujú krajinu, odkiaľ nositeľ mena prišiel alebo pochádzal: Moravec, Polák, Uhrín, Ollassi, Czech, Nemeth, Orosz. Iné mená v súpisoch daní nesú pečať toho, čím sa dotyčný zaoberal: Kováč, Čižmár, Hámornik, Haviar, Švec, Mlynár, Gajdoš, Súkeník, Pastír, Sitár, Tkáč, Tokár, Vapeník, Hrebenár, Barbier.
Pretože vôbec prvé sčítanie obyvateľstva v Uhorsku bolo až za panovania Jozefa II. v r. 1784 až 1785, mená obyvateľov platcov okrem urbariálnej dane dajú sa zistiť ako-tak i z evidencie cirkevných menoslovov poplatníkov (decima - dežma ) z roku 1742. Z počtu pozemkov, ktoré jednotlivé rodiny dedične obhospodarovali (nevlastnili!), desatinu úrody odovzdávali cirkevnej vrchnosti. Najskôr to bolo v naturáliách, neskôr v peniazoch. Počet poľnohospodárskej pôdy, ktorú jednotlivé rodiny užívali, hovorí o ekonomických možnostiach obyvateľov Ratkovej, ktorú mali popri skoro výlučne remeselníckom zamestnaní. Číslo za menom rodiny znamená počet dielov poľnohospodárskej pôdy, za ktorú rodina platila cirkevný desiatok: Almasy 2, Baran 1, Benko 1, Černok, 7, Černanský 4, Čižmárik 2, Dano 4, Dobis 17, Daniš 1, Ďurinda 11, Duda 1, Faluba 11, Gunda 1, Galiba 1, Hanes 1, Hrka 3, Havaš 9, Ivanko 5, Jankura 3, Kožár 6, Kováč 5, Klopan 6, Krajec 5, Klincko 4, Korenčík 4, Koreň 2, Kušnier 1, Lašán 3, Levko 2, Mikuláš 11, Mlynar 2, Majaš 1, Novák 1, Oloh 7, Pulíni 8, Pelech 4, Peter 1, Rácik 5, Revúcky 1, Rosík 3, Sitár 6, Sucháč 6, Šlosár 1, Šavel 1, Šebok 3, Vajda 5, Zirková 2.
Po stránke religiozity všetci Ratkovčania boli evanjelici slovenskej národnosti, čo bola prevažná väčšina obyvateľstva. Čo sa dotýka zamestnania, Ratkovčania skoro všetci boli remeselníci – v rôznych obdobiach 17. až prvej polovice 20. storočia rôzne diferencovaného charakteru. Pre zaujímavosť uvádzam frekvenciu rôznych remesiel u obyvateľov žijúcich v prvej polovici minulého storočia v Ratkovej, ktorí vyučení v jednotlivých profesiách tieto remeslá vykonávali, alebo už nevykonávali. Podľa aktuálnej situácie z polovice 20. storočia spracoval ratkovský rodák JUDr. Ľudovít Levko (1913-1995). Podávam len v absolútnych číslach: obuvníci (čižmári) 23, kožiari (garbiari) 8, stolári 9, krajčíri 5, tesári (mlynári) 15, mäsiari 7, pekári 4, kováči (zámočníci) 9, obchodníci 8, holiči 4, murári 3, kožušník 1, súkenici 3, kolári 2, remenár 1, klampiar 1.
Obyvatelia Ratkovej - mnohí z tých, ktorí sa v texte spomínajú a mnohí, ktorí v texte nie sú, ako aj ich potomkovia - zruční remeselníci vytvorili v minulosti predpoklady k materiálnemu a kultúrnemu povzneseniu mestečka. Len v takom príťažlivom prostredí mohli neskôr pôsobiť múdri a vzdelaní učitelia, cirkevné osobnosti vo funkcii kňazov, cieľavedomí richtári. K týmto sa môžeme bez hanby hlásiť, keď reflektujeme aktuálne ratkovské reálie.
Miroslav Ďurinda
Košice, november 2012
štvrtok, 06 december 2012 10:36
Z histórie starej Ratkovej: Prvými osadníkmi Ratkovej boli Slováci a Rusíni (Ruténi) Doporučený
Napísal(a) Miroslav Ďurinda
Zopakujme si už známe, historikmi doložené, že prvými osadníkmi Ratkovej boli Slováci a Rusíni (Ruténi), neskôr úplne prevládlo slovenské etnikum. Prvé písomné doklady o neanonymných Ratkovčanoch máme až z r. 1499 - pochádza zo súpisu mien platcov daní panských, v neskorších rokoch stoličných. Z r. 1499 sú to mená: Dyak, Nerer, Damianovicz, Lezecky, Nekhortawicz, Rusolka, Sevstojský, Synka, Zolabuk, Sator. V tomto roku sa popisujú i dve mená šľachtických rodín (nobilis):
Zverejnené v
Ratková
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. Na jeho rodnom dome sa nachádza pamätná tabuľa s bustou od sochára J. Kostku. -MM-
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. Učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesni Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, do slovenčiny preložil Dejiny hradu Muráň od Jozefa Droppu (1905). Rozsah knihy je 160 strán, zameraná je na dejiny hradu a okolia, šľachtické rody na hrade Muráň, ako aj zvyky, piesne a povesti v tejto časti Gemera. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
Manželka maliara Edmunda Gwerka. Študovala v Dobšinej, Banskej Bystrici, na Filozofickej fakulte KU v Prahe. Učiteľka v Spišskej Novej Vsi, Rimavskej Sobote, Bratislave a v Banskej Štiavnici. Zaoberala sa staršou históriou Slovenska, neskôr priekopnícky účinkovala v maďaristike. Venovala sa aj výskumu slovenskej literatúry, pripravila medailóny o popredných slovenských spisovateľoch. Svoje štúdie publikovala v rôznych časopisoch, heslami prispela do Ottovho náučného slovníka. Členka redakčného kruhu Prúdov a literárneho časopisu Služba. Aktivistka a funkcionárka vedeckých spolkov a ženského hnutia na Slovensku, spoluzostavovateľka a spoluautorka feministického zborníka Žena novej doby (1938), v ktorom propagovala úplnú emancipáciu ženy. Ako prekladateľka sa orientovala na pokrokových autorov maďarskej literatúry. Účastníčka SNP, rasovo prenasledovaná, zahynula ako obeť fašizmu v Kremničke. -MM-
Stredoškolské štúdium absolvoval v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Kežmarku, potom študoval právo na univerzite v Budapešti, neskôr slavistiku vo Viedni a v Prahe. Popri práci v prekladateľskom oddelení predsedníctva vlády, neskôr na ministerstve vnútra v Budapešti, sa venoval slovenčine, jej pôvodu a nárečiam. Jazykovedným bádaním sa pričinil o ustálenie pravopisnej normy spisovanej slovenčiny. Medzi jeho základné jazykovedné práce patria diela Príspevky k dejinám jazyka slovenského, Slovenský pravopis, K reči o slovenskom pravopise. V roku 1902 vydal kodifikačnú Rukoväť spisovnej reči slovenskej, založenej na stredoslovenskom nárečí, ktorá až do vydania Pravidiel slovenského pravopisu v roku 1931 bolo normou spisovného jazyka. Bol tiež autorom básní, besedníc a humoresiek, národno-politickej publicistiky. Zbieral nárečové materiály, medzi nimi ľudovú prózu a najmä rozprávky, ktoré vyšli posmrtne vo viacerých edíciách. -MM-
Študoval na evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici, v Levoči, potom na evanjelickom kolégiu v Prešove. Pôsobil ako farár v Hrachove. Počas štúdia sa zúčastňoval na národnokultúrnej práci štúrovskej mládeže v Levoči, pôsobil v slovenských kultúrnych spolkoch a bol členom Jednoty mládeže slovenskej a Spolku miernosti. Popri pastoračnej práci sa usiloval o upevnenie slovenského národného povedomia proti rastúcej maďarizácii. Publikoval najmä v časopise Korouhev na Sionu, prispel do Dobšinského povestí rozprávkou Mlynček. -MM-
Pôvodným zamestnaním bol zubný technik. Počas druhej svetovej vojny sa zapojil do protifašistického odboja, pôsobil v oblasti Gemera, ako spojka udržiaval styk medzi pokrokovými silami v Dobšinej a Revúcej, pomáhal budovať ilegálny technický aparát. Po vypuknutí SNP príslušník partizánskeho oddielu Sláva, vytvoril prieskumný oddiel Karol, s ktorým sa pripojil do partizánskej jednotky Petőfi, stal sa jej veliteľom a vyvíjal bojovú činnosť v priestore Dobšinej, Rimavskej Soboty, Plešivca, Rožňavy a Čiernej Lehoty. V decembri 1944 operoval v priestore Slavošovce – Rožňava – Zlatá Idka, kde plnil aj prieskumné, spravodajské a diverzné úlohy. Keď sa skupina pod jeho velením presunula do okolia Vyšnej Slanej a Rejdovej v ťažkých bojoch padol do zajatia a po mučení ho nacisti verejne popravili na námestí v Dobšinej. In memoriam bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom, Radom SNP II. triedy a Radom červenej hviezdy. Na budove pošty v Dobšinej je na jeho pamiatku osadená pamätná tabuľa. -MM-