sviatkov v Dobšinej i s oslavou baníckeho stavu a baníckej práce. Oslavy majú svoju historickú tradíciu. Časť ich priebehu opísal banský hutmann András Jex v básničke napísanej v dobšinskom nemeckom dialekte - bulinerčine „Bi die olten Haier hon a Pfingstfest gaholden“, v preklade
„Ako starí baníci Turíčne sviatky dodržiavali“.
Uvádza v nej, že na tieto sviatky sa baníci pripravovali v časovom predstihu. Bolo nutné zaistiť i občerstvenie dobrým vínom, a to v dostatočnom množstve. Banícky otec – Bruderfater navrhol kúpiť 8 súdkov, ale členovia protestovali, že to nestačí pre 400 baníkov, navrhli 12, ale nakoniec sa dohodli na 10 súdkoch. Na oslavy, ktoré sa vtedy začali v Turíčny pondelok bol osobne mestským „hajdúkom“ pozvaný každý baník. Pokiaľ sa pre chorobu osláv zúčastniť nemohol, bola mu doručená pinta vína domov. Zábavy sa zvyčajne konali v niektorom z hostincov: Heim, Tri ruže, v bývalej prekrásnej Ľudovej záhrade pri Nižnom Hámri, alebo v hostinci Kúpele v Grindlu.
Oslavy mali svoj ceremoniál,
historické pravidlá priebehu, ktoré sa dodržujú i dnes (obnovené boli v roku 1990). Sú organizované v spolupráci a veľkou podporou primátora mesta a samosprávy mesta Dobšiná a prebiehajú nasledovne:
Uskutočňujú sa v turíčnu nedeľu. Pred vlastnou oslavou rozmiestnia členovia Baníckeho združenia po celom meste, v kostole a pred každým domom, najmä kde sú dievčatá, peknú briezku. Členovia Baníckeho združenia v baníckej uniforme a pozvaní hostia sa stretnú v Baníckom dome na Zimnej ulici o 8. hodine, kde ich privíta Banícky otec – Brudervater, alebo niektorý člen výboru združenia tradičným štamperlíkom alkoholu. Každému sa pripne na banícku čiapku, ostatným na hruď, kytička konvaliniek. Nasleduje družná debata a prezeranie archívu združenia v miestnostiach Baníckeho domu.
Hostia tu majú možnosť vidieť i dar banskej spoločnosti zo Schwarzenbergu (Čierna hora – Gápeľ), kde sa nachádzalo ložisko známe svojím bohatým medeným zrudnením a množstvom starých banských diel. Ide o banícke relikvie dobšinských baníkov. Ako uvádza Samuel Klein v knihe „Topscher Gatscholper" (1914) sa tieto používali na turíčny pondelok a to tak, že sa večer pri oslave položili na stôl: starý svietnik (Leuchter - drevená postavička baníka), hlava šteigra - banského technika (Hutmannshaupt) a čarovný pohár (Zauberbecher), na dne ktorého stála postavička baníka. Po obvode pohára je nápis v nemčine: „Es leben die Bergleut mit Schlägel und Eisen! Die müßen aus Topschau in Schwarzenberg reisen. Wie weit Sie da gehen in Gottlichen Wegen dan schenckt Ihnen der Höchste ein herzlichen Segen“. V preklade: „Nech žijú baníci s baníckymi kladivkami. V Dobšinej musia do čiernej bane fárať. Ako ďaleko božími cestami dôjdu, to zváži Boh srdečným požehnaním“.
Traduje sa, že pohár z relikvie využíval Bruderfater i humorne,
a to tak, že hosťovi – „nebaníkovi“ nalial na privítanie do pohára víno, resp. alkohol a po časovom odstupe ho ponúkol. Hosť ale s nemalým prekvapením zistil, že pohár je prázdny, čo aj dôrazne pripomenul. Bruderfater nahnevaným hlasom vykríkol: „Zase nám to ten smädný baník (bol umiestnený na dne pohára) všetko vypil.“ Pohár mal dvojité dno a tekutina doňho pretiekla.
Oslavy pokračujú ďalej nástupom všetkých prítomných do sprievodu pred baníckym domom. Na čele sú nesené banícke zástavy a banícke insígnie vyhotovené zvlášť pre vierovyznanie katolícke v roku 1862 a evanjelické v roku 1743. Súčasná zástava evanjelikov, pokrstená v roku 1939 v hostinci „U Fejéra“, je z dvojitej tmavozelenej látky rozmerov 1,00 x
Hudba mesta Dobšiná (žiaľ už len jediná dychovka v celej Slanskej doline) zahrá banícku hymnu a sprievod na čele s hudbou sa vyberie na okruh ulicami mesta. Sprievodu sa každoročne zúčastní veľa obyvateľov mesta a hostí z celého Slovenska, ako i zahraničných družobných miest mesta Dobšiná. Keď sa sprievod priblíži ku evanjelickému kostolu, oddelia sa z neho všetci účastníci evanjelického vyznania a katolíci pokračujú na bohoslužby do svojho kostola.
V každom z kostolov sú už na bohoslužbách zhromaždení občania mesta,
ktorí po vstupe baníkov do kostola povstanú, a tým prejavia hold baníckej práci. Baníci majú určené v kostole svoje čestné miesta v blízkosti oltára, pred ktorý sa postavia i baníci so zástavou a baníckymi insígniami. Na bohoslužbách, ktoré sú slúžené v duchu kresťanskej oslavy Turíčnych sviatkov sa venuje i veľká pozornosť baníkom, najmä v kázni pána farára, ktorý ocení ich nebezpečnú a ťažkú prácu a v modlitbe prosí Boha o ich ochranu v podzemí.
Po bohoslužbách sa všetci znova stretnú pred katolíckym kostolom a spoločne pokračujú v sprievode, za doprovodu hudby mestom až na Námestie baníkov, kde je pripravená slávnostná tribúna. Primátor mesta sa prihovorí slávnostným prejavom nastúpeným baníkom, prítomným občanom a hosťom. Pravidlom je, že mesto darmi ocení i niektorých baníkov Dobšinského baníckeho združenia za ich prácu a dodržiavanie starých historických zvykov baníkov. Po zaznení baníckej hymny baníci a všetci, ktorí majú záujem, odídu do kultúrneho domu, kde je pripravený program s občerstvením. Poobede pokračujú slávnosti zábavou.
Spracoval: RNDr. Ondrej Rozložník
{gallery}kultura/turice/dobsina{/gallery}



























Turíčne sviatky boli a i sú najväčšou udalosťou roka v baníckom meste Dobšiná, ale sú už i stovky rokov spájané s oslavou ťažkej baníckej práce. Banícka oslava sviatkov súvisí zo založením Baníckeho združenia - Bruderschaft, ktoré bolo založené prijatím ustanovenia mestskej rady Dobšinej, ktorá 21. septembra 1683 schválila „Smernice pre prevádzku baní a hámrov“. V týchto smerniciach sa nabádalo i k prejavom pobožnosti, k účasti na bohoslužbách, k prijímaniu oltárnej sviatosti. V nich sa uvádza aj to, že každý baník, hutník a uhliar je povinný na veľké sviatky, a teda i Turíce poskytnúť, podľa svojich možností, primeranú sumu na oferu. Tu treba hľadať myšlienku spojenia týchto kresťanských
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici, neskôr na právnickej akadémii v Košiciach. Pôsobil ako praktikant na banskom úrade v Sedmohradsku, od 1891 banský komisár v Banskej Bystrici, od 1896 hlavný banský komisár na Ministerstve financií v Budapešti. Významným podielom sa zúčastnil na príprave banských zákonov a na organizovaní banskej administratívy. Venoval sa najmä problémom banského práva, je autorom početných štúdií uverejňovaných v odborných časopisoch. Vydával ročenku banského a hutníckeho priemyslu, v r. 1899 – 1903 bol hovorcom odbornej komisie pre prípravu banských zákonov.. -MM-
Do školy chodil Brzotíne, potom v Dobšinej, Prešove a Kežmarku, kde študoval filozofiu, logiku, metafyziku a teológiu. Vyštudoval právo v Bratislave a Győri, pracoval ako právnik v advokátskej kancelárii v Prešove a v Pešti. V novembri 1773 sa usadil v Rožňave a pracoval ako praktizujúci právnik, pracoval ako tabulárny sudca Turnianskej, Hontianskej, Abovskej a Gemerskej župy. V rokoch 1790 – 1794 bol hlavným notárom Gemerskej župy. Venoval sa vedeckej činnosti v oblasti práva, ale jeho záujem sa sústreďoval aj na vzdelávanie osôb s poruchami sluchu. Bol priekopník liečebnej pedagogiky. Jeho zásluhou otvorili v roku 1802 vo Vacove (Vác, dnes v Maďarsku) ústav pre hluchonemých, hoci sa pokúšal ho založiť v Rožňave (za dva roky sa mu podarilo pre novovznikajúci ústav zozbierať 80-tisíc zlatých a daroval by mu vlastný dom v Rožňave). Štátne výchovné zariadenie pre hluchonemé deti a mládež vo Vacove zostalo takmer 80 rokov jediným svojho druhu v Uhorsku. Jeho menom bol pomenovaný ústav, ktorý sa oficiálne nazýval Štátom podporovaný ústav Andreja Chazára pre sluchovo a zrakovo postihnutých v Jelšave (1901 – 1939). -MM-
Študoval na Strednej lesníckej škole v Banskej Štiavnici, kde v roku 1962 maturoval. Pôsobil v Revúcej, v rokoch 1964 – 1968 ako majster odborného výcviku na Lesníckom odbornom učilišti, 1968 – 1977 ako organizačný a vedúci pracovník Domu kultúry, od roku 1977 až do odchodu do dôchodku ako vedúci referent propagácie podniku Lykové textilné závody. Sústavne sa venoval kultúrnemu a literárnohistorickému výskumu Revúcej a Gemera, organizovaniu divadelného, kultúrno-spoločenského a športového života, zhromažďovaniu fotodokumentácie. Je autorom mnohých časopiseckých článkov a mnohých rozsiahlych monografických prác o Revúcej a jej dejateľoch. -MM-
Po ľudovej škole v Rovňanoch prešla na gymnázium do Tisovca, kde maturovala v roku 1945. Vysokoškolské štúdiá, odbor filozofia a francúzština, absolvovala na Komenského univerzite v Bratislave. Od roku 1953 bola pracovníčkou Filozofického ústavu SAV. Pracovala na domácich interdisciplinárnych podujatiach s historikmi, literárnymi historikmi a etnografmi, rovnako na spoločnej výskumnej úlohe s oddelením filozofie FU ČSAV, z čoho vznikli aj spoločné publikácie Antológie z dejín českej a slovenskej filozofie a i. Vydala monografiu Slovenské obrodenecké myslenie, jeho zdroje a základné idey a bola spoluautorka ďalších publikácií. Z dejín slovenskej i svetovej filozofie publikovala viacero prác v časopisoch, najmä v časopise Filozofia. -MM-
V roku 1954 zmaturoval v Rimavskej Sobote a začal študovať na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave, kde neskoršie na Katedre algebry a teórii čísiel pracoval až do konca života. Venoval sa najmä teórii grafov a teórii čísiel a k tejto téme napísal priekopnícke práce, ktoré majú bohatú odozvu nielen slovenských, ale prevažne zahraničných matematikov. Vydal okolo 20 publikácií a tiež pripravil niekoľko televíznych scenárov zameraných na popularizáciu matematiky. Bol spoluzakladateľom časopisu Matematické obzory a šéfredaktorom časopisu Acta Mathematica Universitatis Comenianae. Mnoho energie venoval aj mladým talentovaným študentom. -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Ako uhorský politik bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. -MM-
Študoval v Bratislave, Revúcej a Rožňave, kde maturoval. Po štúdiu pedagogiky a psychológie na Vysokej škole padagogickej v Bratislave pôsobil ako učiteľ vo Vernári a v Poprade. Počas 2. svetovej vojny účastník ilegálneho protifašistického hnutia, bojoval pri Telgárte a v oblasti Magurka a Muránska planina. Po vojne pracoval na Povereníctve školstva a kultúry, v rokoch 1959 – 1966 bol riaditeľom Výskumného ústavu pedagogického, do roku 1979 pôsobil na Katedre pedagogiky FFUK v Bratislave. Zároveň bol členom viacerých pedagogických spoločností. Zaoberal sa dejinami pedagogiky, didaktikou, teóriou výchovy, riadenia a organizácie školstva. Vydal niekoľko odborných monografií, publikoval najmä v časopisoch Jednotná škola a Pedagogika. Za účasť v SNP a za pedagogickú činnosť bol viackrát vyznamenaný, naposledy Medailou J. A. Komenského a Zlatou medailou UK. -MM-
Absolvovala textilný odbor na Vysokej škole umeleckého priemyslu v Budapešti. Neskôr študovala keramiku na Vyššej škole umeleckého priemyslu v Bratislave a na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Dominantným materiálom v jej prácach bola oceľ, ktorej pláty zvárala do expresívnych abstraktných kompozícií. Patrí medzi popredné osobnosti slovenského sochárstva, venovala sa tvorbe plastík (soška Igrica, udeľovaná ako cena za pôvodnú audiovizuálnu tvorbu), pomníkov i pamätníkov (Samuel Jurkovič), považuje sa za zakladateľku moderného šperku u nás (brošne, prívesky, ihlice, amulety). Od 70. rokov sa intenzívne venovala tvorbe plakiet, ktoré prezentovala na výstavách Medzinárodnej federácie umeleckého medailérstva FIDEM. Vystavovala v mnohých krajinách sveta a jej diela sú súčasťou zbierok múzeí, galérií i prestížnych zberateľských inštitúcií. Je nositeľkou viacerých vyznamenaní. -MM-
Základnú školu vychodil v Tisovci. Študoval v Kežmarku, v Bratislave a v Jene. V rokoch 1845 –1847 bol učiteľom a evanjelickým kaplánom v Ratkovej. Od roku 1847 pôsobil ako farár v Drienčanoch. Spolu s A. H. Škultétym a Š. M. Daxnerom zapísal množstvo zozbieraných slovenských ľudových rozprávok do takzvaného Codexu tisovského, ktorý dlho patril medzi základné pramene pri vydávaní ľudových rozprávok. Spolu s A. H. Škultétym vydával zábavník Zornička, priekopnícke dielo v našej literatúre pre mládež. Tu publikoval množstvo vlastných próz i básní, určených deťom. Samostatné knižné vydania ním zozbieraných a upravených rozprávok vyšli až posmrtne v rokoch 1904 až 1924. V Aleji dejateľov v Rimavskej Sobote má umiestnenú bustu. -MM-
Základné vzdelanie získal v Dobšinej a Rožňave, potom sa učil za obchodníka. Dôstojník uhorskej domobrany, krátko banský podnikateľ, od roku 1884 mestský policajný kapitán v Dobšinej. Významný predstaviteľ Uhorského karpatského spolku, ktorého jednou z vedeckých činností bolo objavovanie a výskum jaskýň. Spolu s Andrejom Megom a Eugenom Ruffinyim v roku 1870 objavil Dobšinskú ľadovú jaskyňu. -MM-
Základnú školu navštevoval v Slavošovciach, študoval v Ratkovej a Gemeri. Teológiu študoval vo Viedni a v Bratislave. Pôsobil ako učiteľ v Revúcej, v Kunovej Teplici a v Gemeri, ako kňaz v Paludzi a od roku 1793 v Klenovci. Je autorom publikácie Česko-slovenská gramatika – liternica (1805), ktorú gemerský seniorát zaviedol ako učebnicu pre slovenské školy. Písal príležitostné veršované pozdravné prejavy, básne a duchovné piesne. Rozruch vyvolala básnická skladba, ktorú napísal po smrti svojej manželky Kataríny. Erotické podfarbenie opisu jej krásy pobúrilo niektorých vtedajších evanjelických kňazov. Svojou tvorbou prispel k zosvetšteniu slovenskej literatúry a jej rozšíreniu medzi širokými vrstvami obyvateľstva, v jeho veršoch sa objavovali zemepisné a dejepisné reálie a príbehy zo súčasného života. -MM-