×

Výstrahy

JFolder: :files: Cesta nie je priečinok. Cesta: [ROOT]/images/obsah/rakovnica/hvara
×

Poznámka

There was a problem rendering your image gallery. Please make sure that the folder you are using in the Simple Image Gallery Pro plugin tags exists and contains valid image files. The plugin could not locate the folder: images/obsah/rakovnica/hvara
utorok, 06 júl 2010 11:15

Plešivecká planina - ako som ju ponímal v minulosti a dnes Doporučený

Napísal(a) Ján G. Rekenský
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)

Ideme, alebo lepšie povedané, vyvezieme sa z Rakovnice na Plešiveckú planinu. V minulosti sa tento názov Plešivecká planina v rekenskom (rakovnickom) nárečí takmer nepoužíval. Hovorilo sa o výstupe na planinu. Ideme na Hvaru (Horu). Slovo Plešivecká planina, alebo len Planina, sa používa len asi od 60. rokov dvadsiateho storočia (1960). Hvara, to bola pre Rekenčanov bývajúcich v dolnej časti dediny ako pre Grékov Olymp, pre Slovákov Vysoké Tatry, pre Rožňavčanov Volovec. Kým my v dedine sme zbožňovali Hvaru, ľudia žijúci na Hostinci viac inklinovali k Magdaléne – Tureckej a Zimnej vode. Na Hvaru sa len

zriedka chodilo oddychovať, odreagovať a nadýchať sa lepšieho ostrejšieho vzduchu, ale sa chodilo tam robiť. V roku 1934 naši predkovia odkúpili z veľkostatku Brzotínskeho spolu s predkami obce Kőreš (terajšia Kružná) cca asi 300 ha lúk, lesa a vtedy aj ornej pôdy. Rekenčanom pripadla polovica, t. j. 150 ha. Na výlety Hvara sa využívala len pre školské deti pred prázdninami na koncoročné výlety v mesiaci jún. Chodilo sa výlučne peši. Vývozy sa uskutočňovali len po roku 1960 a to na motorkách, neskôr na traktoroch Zetor super – 50, na pásovom traktore DT – 54, a cca od roku 1970 začalo sa jazdiť na nákladných terénnych autách V3S, T111 a osobných Gaz 69 a Aro. Už to nebola pešia turistika, ale mototuristika. Rekeni (Rakovnici) pripadli lúky s nasledovným názvom:
Kosné lúky: Bujáková (tam sa kosilo pre obecného býka), Pri Jeklu: (Gašparova) tam v minulosti sa aj sialo žito, Pri Studni: Bola to malá plocha v strede so studňou. Voda bola zo snehu a dažďa. V lete vyschla. Mlynárocká: Je to lúka severne od Vlčieho (farkaš) bercu. Jesenskyová: Malá lúka medzi Mlynárockou a Čékušovou, Čékušová: Je to veľká parcela asi s 5 závrtmi, Michalovecká: Južne od Čékušovej, Rechtorová jamka: Malá lúka medzi lesom, Brezina: Lúka o rozlohe cca 1,5 ha ešte na južnejšej strane s malým nestálym prameňom (v lete vyschol), Lápa: Je to hraničná lúka s Kružňanským chotárom.
Na kosných lúkach, na spomínaných lokalitách, sa nazbierali desiatky, ba stovky vozov sena. Jedna časť sena sa v lete zvozila do dediny a jedna časť sa skladala do kôp. Kopa, to bola stoh s kruhovým základom v strede s kolíkom. Seno z kôp sa vozilo v zime na saniach, alebo tzv. vlašuhách. V roku 1944 nemeckí vojaci pobrali a zvozili seno na vozoch ťahaných tzv. štajerskými koňmi.
Už ako som skôr opísal, na Planinu sa chodilo zásadne peši. Na občerstvenie od smädu sa nosila voda z domu a z u Gonosa studni, alebo zo studničiek: na Kopanu, zo Studni, z Petermanovej doliny, z Lősegu (stretný uhol – Kružňanský chotár) zo Šinárovej doliny, z Bučiny, z Lazoch, alebo z Bystrianskej studni, (ktorá je najvyššie vyvierajúci prameň pod Plešiveckou planinou).
Z dediny sa chodilo cez Zachráskou – Veršinok -  Kopan -  Póšovu – Riganovský otrován – Lőseg – na Strosík (tam sa tradovalo, že z brala sa zabil u Kochana kôň – žriebä - táto cesta vyústila na Kéreckej jamke). Touto trasou sa chodilo peši, alebo s prázdnymi vozmi – rebriňákmi. Z tejto cesty v Pošovej odbočovala aj cesta západným smerom, tzv. bočná, ktorá sa spojila s cestou vychádzajúcou zo studne a na Planinu vyústila na Bujakovú lúku. Ďalšou  cestou bola cez studňu na capáš, alebo Šinárovou dolinou cez Lackou laz a capáš.
Veľmi obtiažne sa chodilo cez Šinárovú dolinu, potom cez Blatnú dolinku v Bučine (tam je stály prameň) a tiež vyústi na capáš a na severnú stranu planiny na lúku (odtiaľ je pekný výhľad na štíty Vysokých Tatier). 
Ďalšia možnosť výstupu je cez Šinárovu dolinu v Bučine, zvážnicou smerom na západ, kde sa dá dostať aj cez horu a potom pokračovať cez Bystriansku studňu.  Tu sa dá vyjsť aj na planinu, alebo miernejším stúpaním napojiť sa na zvážnicu z Honiec, ktorá  vyúsťuje na planinu východne od Gerlašských skál.
Najvyšší bod Plešiveckej planiny je Štít 851 m (Berc), ktorý sa nachádza južne od Gerlašských skál. Na južnej polovici planiny sú Ostré vŕšky, dnes už zalesnené. V minulosti bol zalesnený len západný (tam bola strážna búdka maďarských vojakov za II. svetovej vojny). Okolo búdky bola vykopaná priekopa pre strelcov. (V tejto priekope boli pochovaní vojaci, zrejme Nemci a bolo tam veľa munície).
V roku 1952 v jesenných mesiacoch september – október vznikol na planine v miestach severovýchodne od  Ostrého vršku, kde nebol súvislý lesný porast, veľký požiar. Hasenia sa zúčastnilo veľa ľudí z okolia Planiny. Pri likvidácii komplikovali práce výbuchy zvyšných výbušnín, ktoré boli pohádzané v kríkoch. Keď sa požiar priblížil ku kríkom, ľudia utekali do bezpečia, pretože v každom staršom kríku boli náboje, alebo aj míny. Vtedy sa požiar priblížil až ku Zvonivej jame.
Plešivecká planina v letných miestach bola plná života. Pásal sa tam mladý hovädzí dobytok, niekedy až 5 – 6 čried. Črieda sa volala gula. Je to slovo z maďarčiny, ktoré sa používalo na Hornohágyi (Hortolsaď). Oviec bolo až na 6 – 7 košiaroch, ktoré mali Plešivec, Slavec, Kružná, Rakovnica, Rožňavské Bystré, Honce a Vidová. V každej čriede dobytka sa páslo 50 – 100 kusov. Ovce boli na košiari po 300 – 500 kusoch. Boli to dojnice, járky a barany. Každý týždeň v utorok sa vozil na voze do dediny syr, ktorý potom odvážali na autách do syrárne. Na salaši sa okrem syra varila žinčiča a na menej hodnotnej žinčiči (servátky) sa chovali prasatá. Hygiena z titulu nedostatku vody bola na nízkej úrovni. Dobytok a ovce sa napájali na cisterny a vzdialenejšie čriedy dobytka a oviec sa napájali na Rakovníckom prameni v Studni. Keď sa dobytok a ovce napili, kým sa dostali naspäť na planinu, boli zase smädné. 
V minulosti sme s partiou chodili takmer každý týždeň v sobotu v podvečer na Planinu. Na noc sme išli len po postavení drevenej chatky „Lajoška“ v roku 1963. Kým táto chatka neexistovala, chodili sme na planinu len v nedeľu a to najmä v mesiaci február, marec na kvety, ktoré sú už dnes chránené. Pri našich potulkách sme mali možnosť vidieť aj niekoľko čried jeleníc a jeleňov. Tieto zvieratá neboli plaché, lebo si boli vedomé a isté, že sú v tomto období chránené. Čo už dnes nevidieť. Ako milovníci prírody sme sa zúčastňovali pri naplňovaní sena v krmítkach a na plnení soli s hlinou v drevených žľaboch.
Častými návštevami na planine som dosť dobre poznal najmä severnú a západnú časť planiny. V zime sme chodili na lyžiach, alebo vo veľkom snehu na chate zhotovených stupačkách.
Známi bačovia na rakovnickom košiari boli: Béla Belányi a jeho brat Kalmán, Ondrej Manko Popálený, Ján Máťaš, Jozef Krištofčo, Ondrej Kravec, Modoroši.
Pastieri dobytka: Šinglar – z Rožňavy, Modoroši, Ladislav Miškovič, Milan Fabián, Jozef Čapó.
Bača spával v kolibe. Na salaši boli dve drevené koliby. Jedna pracovná a jedna na odpočinok. Zakrýval  sa baraňou kožou (vyrobenou), šubou, alebo kabanicou.
Valasi (juhási) spávali pri košiari v tzv. šáriku. Bola to prenosná búdka, ktorá sa každý deň prenášala na druhé miesto, aby bola stále blízko košiara. Košiar sa tiež denne prestavoval a takto hnojil kosné lúky. Košiar bol trojdielny: pre – dojky, jahňatá – jarky a barany. Pri dobre prosperujúcom družstve už bola len pracovná koliba. Na odpočinok slúžili dvojkolesové maringotky, kde sa spávalo už na posteli a prikrývalo sa paplónom. Podobne spávali aj pastieri mladého dobytka. Aj oni vymenili drevenú kolibu za maringotku.
Neodmysliteľným zvieraťom na salaši, ako aj pri pasení dobytka, boli strážne psi.
Ovce pásli valasi (juhási). V povojnových rokoch skoro každý mal pri sebe pušku. Pušky sa dali nájsť na každom kroku. Stávalo sa aj to, že ovce z čriedy ukradli valasi zo susedného košiara. Potom medzi bačami a valachmi panovala veľká nezhoda a nevraživosť, ktorá mohla skončiť aj smrťou.
Ovce – dojky sa dojili z jari do konca mája, alebo aj do 15. júna trikrát denne. Prvé dojenie bolo zavčas z rána, tak okolo 3. hodiny, potom na obed okolo 11. hodiny a večer  okolo 18. hodiny.
Mlieko sa dojilo do tzv. geletiek. Boli to drevené nádoby valcovitého tvaru o obsahu 10 – 15 litrov. Neskôr geletky už boli hliníkové. Do vydojeného mlieka sa pridávalo syridlo (tekutina, ktorá mala schopnosti spájať v mlieku na tvorbu syra – táto tekutina v minulosti bola robená z teľacieho žalúdka - držky). Keď sa syr oddelil od mlieka, tento sa uložil do čistej utierky a prebytočná tekutina z neho odkvapkávala - tzv. servátka. Ostatné mlieko sa v medenom kotle varilo na žinčicu. Keď mlieko v kotle 3 krát puklo, žinčica bola uvarená. Zobrala sa hustejšia časť, a redšia bola servátka na kŕmenie psov a prasiat. Odkvapovaný syr na policiach zrel a zároveň sa aj zaúdil. Dym z dreva v kolibe bol spod kotla, kde sa varila žinčica. Uvarená žinčica sa dala do tzv. putiny – to bol drevený sud o obsahu 25 – 50 litrov. V kolibe boli dve putiny: na sladkú a kyslú žinčicu. Dobrý bača mal  drevené črpáky a na oštiepky drevené formy.
Napájanie dobytka a oviec sa vyriešilo postavením a daním do prevádzky vodovodu v roku 1960 z čerpačky v Rakovnici. Vtedy sa zlepšila aj hygiena pri výrobe syra a žinčice. Syr sa už nevozil v neupravenom prostredí na voze, ale uzavretý na traktorovej vlečke.
V posledných rokoch po skrachovaní JRD ovce už na planine sa nepasú a ani sa nekosí, čo sa prejavuje v poľnohospodárstve, najmä v živočíšnej výrobe tým, že veľmi chýba kvalitné horské seno. Ovce aj dobytok sa pasie len v doline. Planina je zase bez pitnej vody. Vodovodu sa nevenovala náležitá pozornosť a údržba, čo zapríčinilo havarijný stav a nefunkčnosť. Určitá časť vodného hospodárstva sa časom znehodnotila a žiaľ - aj rozkradla. Nevážime si to, čo nám zanechali naši predkovia.
Máme sa s čím pochváliť s takmer znedevastovanou prírodou na Hvare. Len my ľudia sa chovajme k tomuto pokladu tak, aby to, čo sa na Hvare urobilo, niektorí úmyselne neznehodnocovali, nerozbíjali a nerozkrádali.
6. júl 2010
Text: Ján G. Rekenský
Foto: autorov archív

{gallery}obsah/rakovnica/hvara{/gallery}
{jcomments on}

Čítať 7522 krát Naposledy zmenené streda, 21 október 2015 10:36

Napíšte komentár

Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.

Komentáre nesúvisiace s témou nebudú zverejnené!