nedeľa, 19 jún 2011 19:59

Ratkovská truhlica, ktorá prežila napoleonovské vojny, revolúcie, svetové vojny, žije dodnes Doporučený

Napísal(a) Miro Ďurinda
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)


Truhlicu, akých sa v 18. storočí vyhotovilo na Gemeri iste dosť, môj známy (umelecký stolár)  hodnotí a umiestňuje do kategórie ľudového baroka i s gestom, že si zasluhuje vážnu pozornosť. Farebná - ornamentálna rastlinná výzdoba je už zle identifikovateľná,  ale dátum vyhotovenia ANNO 1788 dobre viditeľné. Patrila môjmu desiatemu prapredkovi v priamom rodokmeni Johanesovi Ďurindovi (1730-l796), viackrát zvolenému richtárovi mestečka Ratkovej  v rokoch 1778, 1781, 1784, 1785, 1789  a jeho potomkom, synovi Martinovi (1755–1805), tiež opakovane vicerichtárovi a senátorovi mesta, naposledy r. 1801. (Johanes  Ďurinda sa zaslúžil o výstavbu novej veže, vybudovanie domu pre notára, „barbiera“

ako sa vtedy nazýval holič, ako aj mlyna na Ploskom. Musel „požívať“ úctu „mešťana“, pretože i v zápise v matrike úmrtí od vtedajšieho farára Fridricha Koroniho (1775 –1813) je poznámka pre matriku nezvyklá - v latinčine, že ide o muža viackrát zastávajúceho funkciu richtára mesta, Bohu i cirkvi milého a vzor pre budúce pokolenie). Detailizujem len preto, že v truhlici kedysi boli i zápisy z jednania mestského ratkovského magistrátu pod vedením tohto richtára.

          Truhlica mala trvalé umiestnenie na povale starorodičovského domu pod vážnou kuratelou mojej starej mamy (Mária Ďurindová 1882–l963), generácie odkladali  do nej všetko už nepotrebné, ale  nie natoľko „nesúce“, aby muselo byť vyhodené. Bola zatvorená starým kľúčom, neskoršie už preplnená sa ani nedala zavrieť. Aby som čitateľa neunavoval skrátim písomný „report“. V truhlici  jedno vedľa druhého a jedno na druhom bolo: množstvo novín z rôznych období, cirkevnej a svetskej tlače najmä z medzivojnových rokov, vojnového obdobia, ale aj tlače z doby monarchie (pamätám na tituly Dennica, Černokňažník, ale i uhorské Vlasť a svet), knihy, spevníky, funebrále, katechizmy, ľahšie žánre rozprávkové i Genoveva a Rinaldo Rinaldiny, text pašií, kalendáre so zápiskami od r. 1850, rôzne listiny, artefakty, ako železný mažiar, keramické taniere z Muráňa i zo Spiša (Iglo), zarámované tabličky, na ktoré sa písalo „griflíkom“, dva “fortielne“ malé lampáše pre sviečky, rozkladacia olovom dekorovaná praslica, dve – tri brdá a iné veci zo starých artefaktov. Na dne truhlice  obraz na skle v ráme popraskaný, stará mama o ňom poznamenala, že ho maľoval nejaký ratkovský maliar. Ako chlapca ľudovej školy vôbec ma nezaujal. Sem-tam som čosi z truhlice povynášal i ja, ale odchodom na gymnaziálne štúdiá vytratila sa z môjho zorného poľa - azda som na ňu aj zabudol. Tam prežívala v pokoji svoj tichý, skoro dvestopäťdesiatročný sen. Týmto by som enumeroval len približne obsahovú náplň truhlice, toľko všeličoho v nej bolo, že nikdy sa to nedalo vybrať naraz, zaevidovať v pamäti, len po častiach a vždy v inom čase. Teraz by som mal niečo povedať, v  čom mala byť pointa tohto článku, ale čitateľ trpezlivo mi musí dovoliť malý exkurz s odbočkou.

          Po gymnaziálnych štúdiách, po vysokoškolskom štúdiu zostal som po r. 1957 natrvalo etablovaný v Košiciach, do Ratkovej som samozrejme chodil s inými, rôznymi záujmami i problémami. Láska k histórii, láska k výtvarnému umeniu vytvárali i nové konexie, ktoré nesúviseli s povolaním lekára. Listovaním  v Encyklopédii Slovenska dostal som sa k menu a heslu Samuel Beláni, maliar rodom z Ratkovej. Tu ma postretla poznámka starej mamy a evokovala asociácie: veď to mohol byť práve obraz od Samuela Belániho. Zmienil som sa o tom pred akademickým maliarom Ernestom Zmetákom, ktorého som opakovane viezol na Spiš, konkrétne do Levoče, kde ako milovník umenia a zberateľ sa stretol i s mojimi kolegami - neurológmi, tiež milovníkmi umenia i starožitností (MUDr. Kapasný, MUDr. Petróci), priam ma nabádal, aby som sa na tú truhlicu ešte raz a dobre pozrel. Podobne naliehal i akademický maliar a kunsthistorik Jozef Fabíni – bol mojim pacientom a nakoniec priateľom. Obaja rozširovali môj obzor pri vnímaní umenia a historických umeleckých hodnôt. Pri najbližšej ceste do Ratkovej viedla moja púť  na povalu starorodičovského domu po mame (postavený r. 1823) k zabudnutej truhlici. Žiaľ, rodičia sa do nového bývania nasťahovali v r.  l96l aj s truhlicou, ktorá už bola viac než poloprázdna - všetko staré, nepotrebné, zbytočné bolo vyhodené a nebol tam ani  obraz na popraskanom skle. Toto zistenie viedlo ma k napísaniu článku do Obzoru Gemera pod názvom “Príspevok z jednej starej truhlice“, bol publikovaný, chápal som ho ako apel, že v našich mestečkách, dedinkách dalo by sa ešte niečo nájsť, čo by obohatilo nás a našu kultúru v súčasnosti. Nakoniec som si povedal - ale veď ten obraz možno  nebol od Belániho, stopercentný dôkaz nie je. Už ako dôchodca  pri vyhrabávaní  svojich predkov z archívu v Radvani, kde sú uložené i matriky mesta Ratkovej od r. 1700 do r. 1895 (staršie tam nie sú), dozvedel som sa, že Martin Ďurinda (1785 – 1858)  vnuk na začiatku textu spomínaného Johanesa Ďurindu mal za manželku Zuzanu Belániovú a krstní rodičia detí boli Ondrej a Zuzana Belani. Až teraz som si uvedomil, že moja stará mama iste mala pravdu a autorom poškodeného obrazu bol naozaj náš Samuel Beláni. Cestou rodinných vzťahov obraz sa dostal do tejto rodiny. Tam kdesi na stene visel, než sa mu stal úraz. Tu smutná pointa sa končí a súčasne vysvetľuje...

            Dielo maliara Belániho nie je známe, asi bolo zničené za účasť autora ako dôstojníka v radoch slovenských štúrovsko - hurbanovských povstalcov r.  l848. Dnes, l9. júna 2011, vracia sa do Ratkovej ako rodák, skoro neznámy, jeho pohreb (r. 1852) pochodom  sprievodu pražskými ulicami bol manifestáciou slovanskej a slovensko - českej vzájomnosti. Vyjadroval i úctu k jeho osobe.  Jeho meno od dnes sa bude skvieť v areáli kostola na dôstojnom mieste na pamätníku biskupa, básnika – spisovateľa Daniela Bacháta - Dumného i spolu s našou prvou slovenskou botaničkou, ratkovskou rodáčkou Izabelou Textorisovou. Odkazujem na výstižný a odborne fundovaný článok historičky PhDr. Daniely Baranovej PhD. na stránke Maj Gemer.

             Čo dopovedať bez sentimentu? Túto starú truhlicu som niekedy v r. 1979 previezol do Košíc. Prežila napoleonovské vojny, revolúcie, svetové vojny. Žije v chodbe  nášho rodinného domu, citlivo ju pohládzam denne pohľadom a mám obavy o jej budúcnosť v dobe postmodernej. O niektorých listinných „artefaktoch“ som publikoval niečo na stránkach internetu – „nasaratkova.sk a majgemer.sk“, dúfajúc, že  ešte mi bude dopriaty čas i možnosť niečo dopovedať.

Básňou sa vraciam k rokom, keď som sa prehrabával v „truhlici“. Zo zbierky „Na nič nezabúdam“.



























Miro Ďurinda, Košice 19. 6. 2011

Čítať 6588 krát Naposledy zmenené streda, 21 október 2015 10:42

Napíšte komentár

Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.

Komentáre nesúvisiace s témou nebudú zverejnené!