DOSPELÍ IV. liga VsFZ Východ
1. kolo: 15.8.2026 o 16.00: Kendice - Čirč, Rudňany - Dvorníky-Včeláre, Spišské Podhradie - Sobrance-Sobranecko. 16.8.2027 o 16.00: Čaňa - Rožňava, Gerlachov - Medzilaborce, Záhradé - Kechnec, Ľubotice - Geča 73.
Obecný futbalový klub (OFK) Vyšná Slaná patrí v ostatnom desaťročí medzi najúspešnejšie futbalové kluby v okrese Rožňava. Viackrát skončil na 1. mieste, niekedy na 2. mieste. Aj preto si náš spolupracovník Ing. Štefan Tomášik vybral tento klub a napísal o ňom článok. Opisuje v ňom obdobie od ročníka 2011/2012 po minulý súťažný ročník. Okrem súpisiek a umiestnení v konečnej tabuľke uvádza aj meno najlepšieho strelca klubu v danom ročníku.
Súpisky:
Jeseň 2011: Lindák - Bendík, Fifik, Molčan, Revaj, M. Gallo, Liptai, Kračún, Sekerka, J. Gallo, J. Barnák, Hric, Revúcky, M. Barnák, Valko - Krišťák, Zabrel Jar 2012: Lindák - M. Gallo, Molčan, P. Rogos, Bendík, Sekerka, Liptai, Vido, Zabrel, J. Barnák, A. Rogos, Kračún, Revaj, M. Barnák, Hric, Čarnoký, J. Ambrúž, Ján Gallo, Valko – Krišťák.
Zverejnené v
Futbal
Znovuobjavený Jelšavský starý hrad je skrytý klenot Gemera, ktorý ponúka nenáročnú túru po náučnom chodníku, spoznávanie histórie aj nerušený výhľad na mesto Jelšava a okolitý kraj. Leží v nadmorskej výške 477 m v Revúckej vrchovine, je vzdialený približne 3 km od Jelšavy a 10 km od Revúcej, dostupný je štátnymi cestami a peším výstupom. Počiatky hradu na skalnom hrebeni siahajú do začiatku 14. storočia, v jeho poslednej tretine zažil časy svojej najväčšej slávy, keď ho vlastnil jeden z najvýznamnejších mužov v Uhorsku palatín Leustach z rodu Ratoldovcov. Starý jelšavský hrad bol centrom celého jelšavského panstva, dôležitosť rodu i hradu súvisela aj s ťažbou rudy, potom však strácal význam a centrom územia sa stal neďaleký Muránsky hrad. Nie je jasné, kedy hrad zanikol, ale najneskôr to bolo v roku 1566, keď Jelšavu vyplienili Turci. Do dnešných čias sa zachovali len zvyšky opevnenia, hranolovej veže, paláca a niekoľkých ďalších hradných objektov.
Zverejnené v
Náučné chodníky
štvrtok, 23 apríl 2026 13:33
Mládežnícky futbalový turnaj v Nadabule: Poznáme víťazov!
Napísal(a) MG od
Futbalové ihrisko s umelým trávnikom v rožňavskej mestskej časti Nadabula ožilo v sobotu 18. apríla 2026 mládežníckym turnajom. Podujatie, ktoré zorganizoval Oblastný futbalový zväz Rožňava, prilákalo 11 tímov z celého okresu. Na dvoch hracích plochách sa od 9:00 ráno odohralo celkovo 16 napínavých zápasov.
Kto sa tešil z prvenstva?
- Kategória U19: TJ Jednota Krásnohorská Dlhá Lúka
- Kategória U15: MFK Dobšiná
- Kategória U11: MFK Rožňava
Zverejnené v
Futbal
utorok, 21 apríl 2026 14:52
Európske ceny za kultúrne dedičstvo / Ceny Europa Nostra 2026 pre iniciatívu Gotická cesta na Gemeri a Malohonte
Napísal(a) Peter Palgut
Brusel / Haag, 21. apríl 2026 - Európska komisia a organizácia Europa Nostra oznámili víťazov Európskych cien za kultúrne dedičstvo / Cien Europa Nostra za rok 2026, ktoré sú spolufinancované z programu EÚ „Kreatívna Európa“. Tento rok sa tieto najprestížnejšie európske ocenenia v oblasti kultúrneho dedičstva udeľujú 30 ukážkovým projektom a osobnostiam z 18 krajín celého kontinentu.
Medzi tohtoročnými víťazmi v kategórii “Zapojenie občanov a zvyšovanie povedomia” Slovensko reprezentuje iniciatíva Gotická cesta. Združenie sa od roku 2008 venuje podpore obnovy sakrálneho dedičstva na Gemeri a Malohonte a zároveň vyvíja aktivity smerujúce k propagácii pamiatok a ich využití v regionálnom rozvoji.
Zverejnené v
Gemer-Malohont
utorok, 21 apríl 2026 10:39
Medzinárodný športový deň krajín V4 – Cieszyn 2026 pod záštitou primátora Rožňavy
Napísal(a) E. Kardošová
V dňoch 14. – 16. mája 2026 pod záštitou primátora mesta Rožňava Michala Domika sa uskutoční jubilejný 20. ročník Medzinárodného športového dňa krajín V4, ktorý tento rok hostí poľské mesto Cieszyn. Podujatie sa realizuje formou rotačného systému medzi partnerskými školami krajín Vyšehradskej štvorky a má viac ako 20-ročnú tradíciu.
Medzinárodná spolupráca pôvodne vznikla na Základnej škole ul. Zeleného stromu Rožňava. Po jej zrušení bola táto dlhoročná tradícia zachovaná a plynule pokračuje na Základnej škole akademika Jura Hronca pod vedením Mgr. Evy Kardošovej, ktorá projekt ďalej rozvíja a zabezpečuje jeho kontinuitu. Zmluva o spolupráci bola podpísaná so všetkými partnerskými školami krajín V4 už v roku 2003, pričom s ďalšou partnerskou školou bola spolupráca rozšírená a zmluvne potvrdená v roku 2013.
Zverejnené v
Rožňava
Strana 25 z 1819
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.