Anna Ambrózyová: Chcela by som po sebe zanechať niečo viac ako zvyčajne ľudia nechávajú

Malebné obce na hornom Gemeri sa pomaly stávajú miestanmi rozvoja rôznych kultúrno-spoločenských aktivít. Aj keď iba s finančnými ťažkosťami, ale predsa ako jarné kvety na lúkach a okolo priedomí dávajú o sebe vedieť, že nám skrášľujú a naprávajú to, čo život aj so smútkom priniesol. Objavujú sa rôzne tvorivé práce od začínajúcich a tiež  od skúsených autorov. Po knihe spomienok Žila som s nimi od Emílie Ivanovej nedávno uzrela svetlo sveta aj zbierka básní Anny Ambrózyovej Poézia srdca. Obidve autorky sú z Gočova. V tomto príspevku sa nám predstavuje pani Anna Ambrózyová, aby nám umožnila takto vniknúť do podstaty zbierky i nahliadnuť do svojho života. Takto sa nám prihovára:

"Milí priatelia veršov, v týchto dňoch mi vyšla zbierka básní pod názvom ,,POÉZIA SRDCA“. Témou tohto veršovaného slova sú rôzne podoby lásky od detstva, až po jeseň života. Je to poézia života mnohých z vás, pretože siahnete do hĺbky svojej duše a spomienok. Je to podnet na zamýšľanie sa nad životom ako takým. 

Na Deň Zeme Jelšavčania čistili rieku Muráň

22. apríl je Dňom Zeme a mal by byť venovaný Zemi. Tento sviatok je ovplyvnený pôvodným dňom Zeme, ktorý sa konal počas osláv jarnej rovnodennosti, 21. marca sa oslavoval príchod jari. V modernom poňatí ide o ekologicky motivovaný sviatok, upozorňujúci ľudí na vplyv ničenia životného prostredia, a rozvíjajúcu sa diskusiu o možných riešeniach zabrániť znečisteniu.
Už sa stalo tradíciou v našom meste Jelšava organizovať brigádu pri príležitosti Dňa Zeme, kedy sa čistí rieka Muráň. Tento rok to nebolo inak, hoci to nebolo v takej veľkej miere, nakoľko to súčasná pandemická situácia nedovolí.
Dňa 22. 04. 2021 sa na dvore Mestského úradu zišli zamestnanci Mesta, Mestských lesov, deti a učitelia Základnej školy a Špeciálnej základnej školy, poľovníci a dobrovoľní hasiči, aby spojili príjemné s užitočným. V príjemnom počasí sa prešli ku rieke Muráň, rozdelili sa do skupín a zbierali odpad z brehu rieky. Zasa sa vyzbieralo množstvo odpadu, ktorý sa odviezol na Zberný dvor.

koláž - mg

Áno. Presne tak znel predmet fonogramu, ktorý zaslal Štefan Sabo, okresný náčelník v Dobšinej, všetkým obecným a obvodným notárom 17. marca 1939.
„Nech je vo všetkých obciach ihneď uverejnená jak vyvesením, tak aj obvyklým (vybubnovať) spôsobom nasledujúca vyhláška,“ uviedol.
Ministerstvom vnútra Bratislava na základe nariadenia vlády Slovenského štátu s oprávnením Stáleho výboru národného zhromaždenia bývalej Československej republiky malo byť na území zavedené jazdenie po pravej strane od 1. mája 1939. Zmenené pomery si vyžiadali urýchlenie zavedenie dopravného poriadku. Ministerstvo vnútra v Bratislave nariadilo preto vykonanie opatrenia stáleho výboru týkajúceho sa jazdy vpravo dňom 18. marca 1939.
Premiestnenie dopravných značiek na pravú stranu bolo povinnosťou okresov.
Najdôležitejšie zmeny týkajúce sa cestovania boli:

Emília Ivanová, rod. Nemcová: RUSADLIE ZA MOJEJ MLADOSTI

Ešte poriadne neuschla ani tlačiarenská čerň v knihe našej Gemerčanky pani Emílie Ivanovej z Gočova „Žila som s nimi“, z ktorej pochádza aj pripojený úryvok: Rusadlie za mojej mladosti,  keď sa o nej prostredníctvom našej stránky Maj Gemer dozvedeli nielen jej rodáci z Vlachova, ale dokonca i krajania žijúci už niekoľko desaťročí v Spojených štátoch amerických. S láskou spomínali neformálne stretnutia s obyvateľmi Vlachova i Gočova i na autorku knihy, ktorá sa postarala, aby v jedno letné obdobie navštívili svoje rodisko, alebo rodisko svojich rodičov. Bol som z toho stretnutia prekvapený aj ja, lebo slová písané angličtinou mi veľa nehovorili, iba keď som si ich dal preložiť, tak som to mohol zhrnúť tak, že sa oplatilo jedno i druhé. O to s väčším záujmom som si riadky od hodnotiteľov spomínanej knihy prečítal. Pán Juraj Kováč o. i. napísal, že „Nevšedný rozprávačský talent opretý o nádherný dar videnia osobitostí každodenného života dedinského ľudu hornogemerskej obce Vlachovo, stvárnenie životných príbehov naoko obyčajných ľudí z jej najbližšieho i vzdialenejšieho okolia je charakteristickou črtou literárej tvorby autorky zbierky príbehov zo života Emílie Ivanovej, rodenej Nemcovej z Gočova." Nie raz sa autorka tejto knihy, z ktorej som vám vybral príbeh odohrávajúci sa v tomto regióne po Veľkej noci,

O troch zamrznutých rejdovských muzikantoch

Keď som ešte v roku 2017 zachytil výzvu na ocenenie, ktorú uverejnili autori projektu Roma Spirit v médiách (projekt je zameraný na podporu aktívnej snahy všetkých, ktorí sa podieľajú na zlepšení situácie Rómov a na ocenenie aktivít organizácií a jednotlivcov, zameraných na podporu integrácie rómskej menšiny do spoločnosti a na zlepšenie jej životnej situácie), uvedomil som si, že ma oslovila a že budem na ňu reagovať a navrhnem na ocenenie troch bývalých rejdovských cigánskych muzikantov. Zároveň, ako som tieto riadky písal, ma napĺňal neuveriteľne dobrý a oslobudzujúci pocit – keď aj môj návrh neprejde, nič sa nedeje, ja ľuďom, ktorým osud Rómov nie je ľahostajný, tento príbeh rozpoviem. V rožňavskom archíve je uložený originál kroniky – pamätnej knihy – Obce Rejdová. Pracoval som 20 rokov ako riaditeľ a ako vedúci pracoviska Archív Rožňava. Rukou mi prešli rôzne archívne dokumenty, ale tento o troch zamrznutých muzikantoch, ktorý som objavil v rejdovskej pamätnej knihe si zaslúži, aby ľudia o ňom minimálne vedeli.

Mestský hostinec v Revúcej v archíve

Mestský hostinec, národná kultúrna pamiatka, patrí medzi dominanty revúckeho námestia. O jeho potrebe pre mesto sa začalo uvažovať 7. septembra 1871 na zasadnutí mestského výboru, kde sa rozhodlo o nevyhnutnosti postaviť v Revúcej „kávéház“. Definitívne sa o jeho postavení rozhodlo až 2. marca 1875 na zasadnutí mestského výboru. Mešťanosta Ondrej Bartóffy oznámil, že v konkurze pre vyhotovenie plánov nového mestského hostinca vybrali dvoch, a to Adolfa Holescha a Antona Müllera. Neskôr sa rozhodlo, že sa bude stavať podľa plánov Adolfa Holescha. S jeho budovaním sa začalo v roku 1875. Postavili ho ako neoklasicistickú dvojpodlažnú budovu s obdĺžnikovým pôdorysom. Má atikovú nadstavbu s erbom Revúcej, ktorý mesto používalo od roku 1792 až do 50-tych rokov 20. storočia. Mestský hostinec sa vtedy stal po kostoloch treťou najväčšou stavbou v meste, keďže bol väčší ako mestský dom. Revúčania s budovaním hostinca mali veľké finančné problémy. Hoci mestský hostinec dali do užívania 13. januára 1877, práce na jeho dokončovaní, ale i opravovaní pokračovali ešte aj v roku 1880.

Oslobodenie mesta Rožňava v roku 1945 zapísané v archíve

V druhej polovici januára 1945 celý jeden týždeň trvali boje sovietskych a rumunských vojsk na prístupových smeroch k Rožňave. Rožňava tvorila uzlový bod druhého pásma hitlerovskej obrany a mala chrániť prístupy smerom k strednému Slovensku. Veliteľ 40. armády generál F. F. Zmačenko preto naliehal na zvýšenie tempa útoku. Boli urobené opatrenia na sústredenie väčšiny vojsk 4. rumunskej armády k úderu na Rožňavu. Podľa rozkazu generála F. F. Zmačenka z 18. januára 1945 bol rumunský úder na Rožňavu podporovaný súčasne útokom 54. pevnostnej brigády generála Karnačeva, ktorého prápory dostali za úlohu prebiť sa horským masívom od Turne nad Bodvou, severovýchodne od Rožňavy po Uhornú. Vo večerných hodinách 22. januára 1945 zvierali už oslobodzujúce jednotky Nemcov v Rožňave zo všetkých strán. V nepretržitom nočnom boji s nepriateľskými jednotkami z 22. na 23. januára 1945 prenikali do Rožňavy od východu rumunské útvary 21. pešej divízie, z juhu útvary 18. a 16. divízie a z juhozápadu 11. pešej a 8. mechanizovanej jazdeckej divízie. Dopoludnia 23. januára 1945 bola Rožňava definitívne oslobodená.

pondelok, 22 marec 2021 10:11

Založenie štítnického spevokolu

Napísal(a)
Zápisničná kniha Štítnického spevokolu z roku 1892 - výrez.

V našom archíve sa uchovávajú dokumenty staré 129 rokov, ktoré zaznamenali vznik a počiatky existencie štítnického spevokolu. Jedným z nich je zápisničná kniha obsahujúca informácie o založení spevokolu, jeho stanovy, zápisnice, pozvánky na tanečné zábavy, koncerty organizované štítnickým spevokolom, menný zoznam členov spevokolu, atď...
Ako vznikol spevokol?
Dňa 25. septembra 1892 Csipkay János, evanjelický učiteľ a Krausz János, učiteľ, zaslali 12 mužom pozvánku na stretnutie, naplánované v dome Csipkay Jánosa, o piatej hodine daného dňa z príležitosti založenia spevokolu.
Pozvanie s účasťou prijalo 10 mužov. Založenie spevokolu bolo jednohlasne schválené, a tak id. Nagy Lajos, Schvirján Pál, Porubszky Károly, Krausz János a Csipkay János boli vyzvaní na vyhotovenie stanov.

Klenot z Rožňavy uložený v archíve

Rožňavu daroval Ondrej III. ako kráľovský majetok ostrihomskému arcibiskupovi Ladomérovi v roku 1291. Mesto bolo pomenované podľa názvu bane Rosnoubana (Rozsnyóbánya, Rosenau). Prvé mestské výsady udelil mestu kráľ Ľudovít Veľký v roku 1382.

Činnosť mestskej správy zachytávali mestské protokoly od roku 1520 a od roku 1566 aj účtovné knihy. Svoju samosprávu vykonávala prostredníctvom svojich volených orgánov. Ako zemepanské mesto s rozvinutým baníctvom počas XIV. a XV. storočia získalo privilégiá a výsady, ktoré v Uhorsku užívali slobodné kráľovské banské mestá. Administratívnu a súdnu moc na území mesta vykonával richtár s prísažnými. Kolégium prísažných sa označovalo názvom rada. Mešťania si svojich predstavených volili každý rok na valnom zhromaždení, kedy sa schvaľoval aj mestský štatút. Od polovice XVI. storočia privilégiá mesta stratili postupne platnosť, neuznal ich ani arcibiskup, ani župa. V roku 1714 boli Karolom VI. potvrdené výsady mesta Rožňava, udelené Leopoldom I. v roku 1681.

pondelok, 15 marec 2021 16:28

Klenot z Revúcej uložený v archíve

Napísal(a)
Klenot z Revúcej uložený v archíve

Zo záznamov z cirkevných zápisníc (Protocolon Rimanovianum) vieme, že Revúca mala už pred rokom 1596 richtára a radu. Chod Revúcej ovplyvnil Tomáš Séči, pán hradu Muráň, keď jej v roku 1612 udelil povolenie na slobodný predaj piva a vína. O štyri roky neskôr potvrdil staré výsady jeho syn Juraj, ktorý dal Revúcej ďalšiu výsadu – právo jarmokov. V tejto listine sa Revúca po prvýkrát uvádza ako mesto. V 16. a 17. storočí sa Revúca rozvíjala hlavne zásluhou železiarstva a remesiel. V roku 1871 sa Revúca stala mestom so zriadeným magistrátom. Mestská správa sa riadila zákonným článkom č. XXII z roku 1886. Mesto malo vybudovanú administratívu na úrovni okresu a mešťanosta bol podriadený priamo hlavnému županovi. Od 1. januára 1920 mesto zmenilo svoj názov z Veľkej Revúcej na Revúcu. Zákonom č. 210 z 22. marca 1920 boli mestá so zriadeným magistrátom vyhlásené za veľké obce.
Historické názvy mesta: Rowche, Rewcze, Welka-Rewucza, Nagyrőcze.

Strana 17 z 122