Povstanie v Gemeri – fotopríbeh Petra Pobočeka
Napísal(a) J. Genčanský
29. augusta 1944 zo slovenského slobodného vysielača v Banskej Bystrice zaznel povel národu na otvorený odpor proti fašizmu.
Začalo sa slávne Slovenské národné povstanie!
Svet s úžasom prijal správu, že maličké Slovensko sa postavilo na odpor veľkému, po zuby ozbrojenému nepriateľovi. Nemci sa domnievali, že Povstanie rýchle potlačia. Obrovská presila nepriateľských vojsk každý deň zúrivo útočila a zužovala povstalecké územie...
Doliny naše driape pazúr šelmy,
do sadov hádže chrchle ohnivé,
pažravé nozdry dvíha predo dvermi,
čo by tu bolo ešte nažive.
Zomrela bývalá vedúca Folklórnej skupiny Bystränky, pani Zuzana Tomková
Napísal(a) Ondrej Doboš
Správa, ktorá prostredníctvom internetu prišla z mojej rodnej obce Rožňavské Bystré až do Bratislavy, ma veľmi zasiahla. Bola veľmi smutná i preto, že išlo o človeka, ktorého som veľmi dobre poznal, najmä z obdobia našich mladých čias. Na obecnej stránke sa objavil smútočný oznam, ktorý spoluobčanom stroho, ale až príliš jasne oznamoval, že zomrela pani Zuzana Tomková, ktorá sa dožila 77 rokov života a posledná rozlúčka s ňou sa uskutoční v Dome smútku 27. augusta 2021 o 14.00 hodine
Krátke vety, krátke slová za človekom, ktorý po poslednej rozlúčke s manželom Jánom v roku 2018 sa teraz lúči so svojimi najbližšími, s dvomi dcérami, zaťom, sestrou a jej rodinou a ďalšími blízkymi. I so všetkými, ktorí prichádzali do styku s ňou na poštovom úrade, kde pracovala od jeho otvorenia, až kým nedovŕšila dôchodcovský vek. Smúti za ňou nielen jej blízka i vzdialená rodina, ale aj tí, ktorí tvorili folklórnu skupinu, ktorej vedúcou bola niekoľko rokov. Bola to vlastne krásna práca, ktorú vykonávala s oduševnením. Vždy spomínala na bohatstvo folklóru, zvyky i obyčaje, ktoré zanechali naši predchodcovia.
Kostol sv. Márie Magdalény v Rakovnici vo svetle archívnych dokumentov
Napísal(a) S. Lörinčíková
Aj v našej blízkosti sú také miesta, o ktorých sa v žiadnych bedekroch nedočítame, pritom sa svojou mystikou a čarovnosťou vyrovnajú tým, ktoré chodíme obdivovať do šíreho sveta. Ľudia pred mnohými storočiami precítili a rozpoznali hodnotu takýchto miest a stavali na nich kaplnky a kostolíky... Tam, kde mohli byť v tichosti prírody bližšie k Tomu, ku ktorému sa v bázni a v modlitbách utiekali. Napríklad tak, ako tomu bolo v prípade baníkov, či uhliarov na „Magdolne“ nad Rakovnicou.
Rehoľné rády, utvárajúce sa v stredoveku, sa venovali kázaniu, zakladali náboženské bratstvá, liturgiu prispôsobovali ľuďom v takej forme, aby bola pre nich čo najviac vnímateľná. Veď ľudová zbožnosť bola oddávna prejavom viery, obohatenej kultúrnymi prejavmi toho-ktorého prostredia. Náboženské bratstvá stavali kaplnky, v ktorých slávili sviatky svojich patrónov a ku ktorým veriaci pravidelne putovali. Takto to s najväčšou pravdepodobnosťou bolo aj v prípade kostola zasväteného sv. Márii Magdaléne.
Príspevok k dejinám kúpeľov v Rožňave (5)
Napísal(a) M a O Rozložníkovci
Na jeseň roku 1904 došlo v histórii kúpeľov k závažnej zmene: pre zanedbávanie starostlivosti o chod kúpeľov a dlžoby spôsobené majiteľom kúpeľov Jánom Bokorom, Rožňavská sporiteľňa a záložňa zabavila celú kúpeľnú osadu a vyhlásila nútenú správu. Správcovstvom zabaveného majetku bol poverený doterajší riaditeľ kúpeľov Ladislav Feymann, hlavným kúpeľným lekárom naďalej ostal Hajcsi a správou kúpeľov bol poverený Gyula Branszky a o mesiac neskôr Aladár Alitisz. Ešte toho istého roku bol ustanovený nový hostinský, ktorým sa stal András Schitter, s jeho menom boli však spojené viaceré nepríjemné incidenty. Návštevníkov v tejto situácii pribúdalo, hosťovské izby boli zväčša obsadené aj mimo hlavnej sezóny, pričom ich rady rozširovali skupinky miestnych obyvateľov, ktorých záujem predovšetkým vyvolala existencia tenisového ihriska a kolkárne. K rozvoju aktivít prispelo skvalitňovaním prostredia aj vedenie kúpeľov.
Bývalej dobrovoľnej sanitárke Helene Mišurdovej z Rakovnice udelia Cenu obce, in memoriam a odhalia jej pamätnú tabuľu
Napísal(a) O. Doboš
V časoch, keď som ako začínajúci učiteľ prešiel v Rožňave pracovať do okresných novín Zora Gemera ako redaktor, došlo k nevšednej udalosti. Od nášho spolupracovníka a redaktora Východoslovenských novín sme získali článok so správou, ktorá predčila všetky ostatné. Práve sme písali rok 1969 a krátka správa s titulkom Významné vyznamenanie prezrádzala všetkým našim, nielen čitateľom, že dovtedy málo známa obyvateľka gemerskej obce Rakovnica bola pozvaná na Zjazd Československého Červeného kríža do Prahy, kde jej odovzdali striebornú medailu Florence Nightingalovej. Tou ženou bola pani Helena Mišurdová. V tom čase bolo možné túto skromnú paniu poznať podľa mena, ale tiež podľa toho, čo robila. Osobne som sa s ňou poznal tak, ako všetci, ktorí žili v Rakovnici, alebo v jej blízkom okolí. Okrem skromnosti sa vyznačovala tým, že sa zvyčajne objavila tam, kde došlo k nejakej väčšej návšteve ľudí, najmä na futbalovom ihrisku obce. Postavili si ho Rakovničania po roku 1948 za dedinou na lúkach, ktoré neprinášali takmer žiadny úžitok.
Príspevok k dejinám kúpeľov v Rožňave (4)
Napísal(a) M. a O. Rozložníkovci
I keď boli úspešne vyriešené viaceré problémy, ostala doteraz jedna naliehavá, nevyriešená skutočnosť. Išlo o opravu prístupovej cesty z mesta do kúpeľov a ďalej do obce Čučma. Napriek tomu, že na naliehanie starostu mesta v roku 1892 ju dočasne opravili, bola v nevyhovujúcom stave. Problém sa markantne prejavil v roku 1895, keď sa v kúpeľoch konalo valné zhromaždenie členov spolku lekárov a lekárnikov, na ktorom bola otázka nevyhovujúceho stavu cesty na dennom poriadku. K náprave došlo nakoniec až po rozhodnutí vo veci opráv cesty, ktoré bolo vydané na základe jednania na zasadaní podžupanov, konanom v júli 1898.
V marci roku 1899 sa vedenie kúpeľov obrátilo na predstaviteľov mesta so žiadosťou o povolenie vybudovať chodník pre peších z mesta do kúpeľov. Plánovaný chodník, o dĺžke 358 ől (asi 680 m), by začínal pri dome mestského lesného dozorcu, pokračoval vedľa potoka Drázus cez les nad tzv. záhradou Szerecs až ku parným kúpeľom. Po uplynutí istého času však celá záležitosť pomaly upadala do pozadia.
Príspevok k dejinám kúpeľov v Rožňave (3)
Napísal(a) Ing. M.Rozložník a RNDr. O. Rozložník
Napriek sľubnému rozvoju kúpeľných aktivít, sa na jar roku 1889 objavila správa o ich odkúpení. Záujem prejavila rožňavská sporiteľňa. Miestna tlač uverejnila rôzne názory, ktoré porovnávali podobné situácie v Starom a Dolnom Smokovci, či prípad kúpeľov Číž. Obyvateľstvo mesta a jeho predstavitelia by stabilnú situáciu kúpeľov tiež radi videli, a to tak, že by ich prebrala účastinárska spoločnosť. Rožňavské biskupstvo konečne získalo súhlas ministerstva k tomu, aby mohlo objekty podliehajúce pod právo regál (medzi nich patril aj liečebno-kúpeľný dom a k nemu prislúchajúce všetky vedľajšie budovy) predať verejnou dražbou (Rozsnyói Híradó 16. 9. 1889). Otázka osudu kúpeľov však znovu upadlo do pozadia, pretože župný biskup, ako vlastník, sa vzdal svojho úradu. Výbor práva regál, ktorý vznikol v septembri roku 1889 celý problém tiež pozastavil. Na dražbu, ktorá bola nakoniec vyhlásená, sa neprihlásil žiadny záujemca, podanú ponuku biskupstvo odmietlo, a tak sa situácia nezmenila. Na jeseň roku 1889 sa aj pod vplyvom týchto udalostí objavila zvesť, že v susedstve sa majú vybudovať nové konkurenčné kúpele.
Príspevok k dejinám kúpeľov v Rožňave (2)
Napísal(a) M. O. Rozložníkovci
Kvantitatívna chemická analýza minerálnej vody s obsahom železa pri Rožňave
od Alexander Kalecsinszky
(prezentovaná na odbornej schôdzi Maďarskej geologickej spoločnosti 7. februára 1883, uverejnená v časopise Földtani Közlöny,1883,04-06, na strane 255)
Severozápadne od mesta Rožňava (Komitát Gemer), vo vzdialenosti asi štvrť hodinovej chôdze, v doline Čučmy, sa nachádzajú „Bischov kúpele“, v ktorých voda známa obsahom železa, je odvádzaná do 16 kúpeľných vaní. Dosiaľ nie je známa jej chemická analýza. Jedna staršia analýza sa nachádza v balneologickej práci od Dr. Davida Wachtela „Maďarské kúpeľné lokality a minerálne pramene“, Odenburg 1859. Neďaleko od týchto kúpeľov sa nachádza letná víkendová chata pána Alberta Markóa, ďalší druhý železo obsahujúci prameň, ktorý bol touto rodinou taktiež využívaný na kúpeľ a je tiež v starších údajoch spomínaný.
Zábavno-športový deň pre deti, ale aj pre dospelých v Plešivci s hasičskou penou
Napísal(a) G. Jakubecová
Obec Plešivec v piatok 13. augusta 2021 už po niekoľkýkrát organizovala zábavno-športový deň pre deti, ale aj pre dospelých. Stalo sa tak tradíciou, že dobrovoľní hasiči z Plešivca oslovili dobrovoľných hasičov z Jelšavy, aby im pre deti vyrobili hasičskú penu.
Tento rok to bolo iné v tom, že penu vyrobili spoločne, a tak urobili radosť pre všetkých, ktorí si v nej zašantili.
Ďakujeme za pozvanie a tešíme sa na spoločné podujatie niekedy nabudúce.
Okresné mesto Rožňava je prirodzeným centrom východnej časti Gemera. Leží v neveľkej Rožňavskej kotline, na terasovom náplavovom kuželi rieky Slanej, obklopenej podcelkami Slovenského rudohoria zo severu a planinami Slovenského krasu z juhu a juhozápadu. Mesto sa prvý raz spomína ako osada Rosnoubana v liste z roku 1291, keď ju uhorský kráľ Ondrej III. daroval Ostrihomskému arcibiskupstvu. História mesta je od počiatku spojená s baníctvom. Jeho vývoj, rozmach či vrcholné obdobie, úpadok a zánik podstatne ovplyvnil život mesta.
Geologické a geomorfologické pomery mesta a jeho okolia podmienili, že okrem výskytu nálezísk viacerých druhov nerastných surovín, sa toto vyznačuje aj ďalšími prírodnými hodnotami, medzi inými aj prameňmi mineralizovaných vôd. Táto skutočnosť podmienila historicky aj vznik kúpeľov v miestnej časti mesta.
Prírodné minerálne vody majú viac ako 1g/l rozpustených látok a majú viac ako 1g/l voľného oxidu uhličitého. Minerálna voda je mineralizovaná podzemná voda originálnym pôvodom akumulovaná v prírodnom prostredí, vyvierajúca na zemský povrch z jednej alebo viacerých prirodzených alebo umelých výstupných ciest, ktorá sa odlišuje od inej podzemnej vody najmä svojím pôvodom, obsahom stopových prvkov a minimálnou teplotou vody v mieste výveru 20 °C.
Viac...
Na Dni obce Ratkovské Bystré pripravili pre najmenších aj hasičskú penu
Napísal(a) Jakubecová + MG od
Obec Ratkovské Bystré organizovala dňa 31. 07. 2021 Deň obce. Na futbalovom ihrisku, kde sa toto podujatie uskutočnilo, prebiehal bohatý kultúrny a športový program. Takými boli detské súťaže, súťaž o Kráľa strelcov v kopaní jedenástok, ale tiež malé detské prekvapenie. Členovia DHZ Jelšava boli oslovení starostom obce, či by nepripravili hasičskú penu pre najmenších účastníkov. Keďže po upršanom ráne vyšlo slnko, tak sa mohli malé ratolesti potešiť a vyšantiť sa aj v takejto zaujímavej atrakcii. Divákom sa predstavil aj zabávač a imitátor Robo Kajzer a po ňom vystúpila hudobná skupina Vidly. Po hodine hudby a spevu sa v detskej párty uviedol Ujo Lubo s cukríkovým dažďom. Bohatý program doplnili súťaže pre dospelých a diskotéka pre deti, nechýbala ani detská super šmýkalka a rôzne občerstvenie počas celého dňa.
Ničivý požiar z roku 1829 si pripomenuli Kajúcimi službami Božími v Evanjelickom kostole a. v. v Jelšave
Napísal(a) G. Jakubecová
Prvýkrát sme si pripomenuli ničivý požiar, ktorý vznikol 26. 07. 1829 v roku 2018 Kajúcimi službami Božími v Evanjelickom kostole a. v. v Jelšave, kde námestný farár Mgr. Ivan Bojna popísal podrobnosti ničivej udalosti v našom meste. Vychádzal zo záznamov Zápisnice kanonickej vizitácie, v ktorej sa píše: „26 júla roku 1829 veľké nešťastie postretlo spolu s mestom aj evanjelickú cirkev v tomto hroznom a neslýchanom požiari, ktorý po poludní o štvrť na jednu vypukol a celé mesto, menovite 441 domov a s nimi aj kostol, fara a škola v popol sa obrátili. V tomto nešťastí aj tri ľudské životy v obeť padli. Celá škoda bola za 2 milióny ocenená. Na pamiatku toho hrozného nešťastia ustanovil Ferjenčík tak večný „kajíci deň“, ktorý sa zasvätil každoročne v nedeľu k 26. júlu najbližšiu.“
Na stretnutie po 35-tich rokoch spomíname s radosťou...
Napísal(a) MG bh, km
Rok 2020 mal byť rokom stretnutia po 45-tich rokoch žiakov ročníka 1974/1975 ZDŠ v Muráni.
Na stretnutie po 35-tich rokoch spomíname s radosťou, mali sme o 10 rokov menej, veľa plánov do života, plné zdravie, mysleli sme si, že nás nič nemôže zastaviť, obmedziť. A predsa je všetko inak. Oslavujeme šesťdesiate narodeniny len v úzkom kruhu rodiny, alebo ani neoslavujeme, lebo blízki sú za hranicami, lebo epidemiologická situácia im nedovolí sa stretnúť s rodinou, priateľmi. Niekedy bol s týmto číslom narodenín spojený odchod do dôchodku.
Priznajme si, koľkí si nevedia predstaviť, že by mali ísť do dôchodku a koľkí by si želali, aby už na dôchodku mohli byť. Všetko záleží od uhla pohľadu na život a životnú situáciu a aj od nášho zdravia, fyzickej kondície.
Preto som sa rozhodla si pripomenúť naše okrúhle narodeniny.
Deti Rimavskej Soboty chválili šikovné ruky a veselá myseľ
Napísal(a) Mgr. K. Lendvorská
IV. Detské letné tvorivé dielne v Gemersko-malohontskom osvetovom stredisku
Prvá polovica júla 2021 bola venovaná deťom – v priestoroch Gemersko-malohontského osvetového strediska v Rimavskej Sobote sme už po štvrtý krát privítali účastníkov letných detských tvorivých dielní Šikovné ruky a veselá myseľ.
Vzhľadom na veľký záujem a obmedzený počet účastníkov sme zrealizovali tohto roku hneď dva turnusy denných letných tvorivých aktivít – v termínoch 6. – 9. júla a 12. – 16. júla 2021.

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-