Príbeh nevesty * Svadobné šaty zo zbierky Jany Mládek Rajniakovej
Napísal(a) Mgr. M. Oštrom Mareková
Rimavská Sobota, 27. 04. 2022 – Počas osláv Dní mesta Rimavská Sobota Gemersko-malohontské múzeum sprístupní výstavu „Príbeh nevesty. Svadobné šaty zo zbierky Jany Mládek Rajniakovej“. Vernisáž výstavy sa uskutoční vo štvrtok 5. mája 2022 o 15.00 hod. Výstava prostredníctvom svadobných odevov, doplnkov, fotografií a príbehov predstaví vývin svadobnej módy v období bývalého Československa. Autorkou a kurátorkou výstavy je Mgr. Jana Mládek Rajniaková, PhD., majiteľka viac ako 150-kusovej zbierky svadobných šiat. Výstava je realizovaná s finančnou podporou Banskobystrického samosprávneho kraja.
Výstava prezentuje vývin svadobnej módy 20. rokov až 90. rokov 20. storočia, ako aj reflexie svadobnej módy v bývalom Československu a jej pretavenie do československej podoby a vtedajšieho textilného priemyslu, ktorý limitoval možnosti budúcich neviest.
Keď v Dobšinskej ľadovej jaskyni trénoval aj krasokorčuliar Karol Divín
Napísal(a) E. Kerekešová
V letných mesiacoch jún až august 1947 – 1952 v Dobšinskej ľadovej jaskyni trénoval aj Karol Divín spolu s inými krasokorčuliarmi z Bratislavy a Prahy.
Systém bol taký, že 2 dni sa korčuľovalo a tretí deň bol voľný pre obnovu ľadu.
Každý rok musel jeho otec Anton Divín, tréner, vybavovať povolenie, aby mohli v jaskyni trénovať.
Koncom mája 1950 požiadal predseda Krajského národného výboru Košiciach Chudík predsedu ONV v Rožňave Lacha vo veci udelenia súhlasu pre krasokorčuliarov, mladých nádejných reprezentantov ČSR, aby mohli počas letných mesiacov trénovať na prírodnom ľade v Dobšinskej ľadovej jaskyni. Išlo o členov JTO Sokol Bratislava – Grožajovú, Strakovú, Knapovú, Andrlíkovú a Divína.
Prvé ľadové slávnosti v Dobšinskej jaskyni boli pred 129 rokmi
Napísal(a) E. Kerekešová
Dobšinská ľadová jaskyňa sa čoskoro po objavení v roku 1870 stala obľúbeným výletným miestom. Už v roku 1871 bola sprístupnená a od roku 1881 elektricky čiastočne osvetlená. Popularitu jaskyne chcel pozdvihnúť Mikuláš Marko aj pomocou korčuľovania v nej a organizovaním letnej súťaže v krasokorčuľovaní.
Mikuláš Marko, rožňavský rodák, publicista, syn známeho majiteľa manufaktúry na výrobu kože Jozefa Marka, sa ako milovník a propagátor Gemera sústavne usiloval o zviditeľnenie jeho pamätihodností. Bol dopisovateľom do viacerých periodík, ako pravý kronikár neustále informoval verejnosť o aktuálnom dianí na Gemeri. Zároveň bol aj priaznivcom korčuliarskeho športu. Dňa 28. januára 1889 sa stal majstrom Uhorska v rýchlokorčuľovaní. Diplom o udelení titulu rýchlokorčuliarskeho majstra Uhorska mu bol udelený dňa 31. januára 1889.
Rieka Slaná sa sfarbila dočervena, čo je vo veci? Čaká sa na výsledky z laboratória
Napísal(a) O. Rozložník
Rieka Slaná sa v polovici februára sfarbila dočervena. Situáciu na rieke Slaná monitorujú Okresný úrad (OÚ) Rožňava, Slovenská inšpekcia životného prostredia (SIŽP), Slovenský vodohospodársky podnik (SVP) i štátny podnik Rudné bane.
Príčinou je vytekanie banských vôd zo železorudnej bane v areáli bývalého banského podniku Siderit v obci Nižná Slaná v okrese Rožňava. Potvrdil to štátny podnik Rudné bane.
Železité vody
„Táto baňa sa pomaly zatápala, pred dvoma týždňami to začalo vytekať. Spodné banské vody sú železité, spôsobuje to sfarbenie vody dočervena,“ povedal starosta obce Tibor Jerga.
Zomrel nevšedný fanúšik futbalu Ľudovít Uhrin z Rožňavského Bystrého
Napísal(a) MG od
Futbalový klub TJ Baník Rožňavské Bystré oficiálne existuje už vyše 60 rokov. Za tie dlhé roky sa na jeho ihrisku na hracej ploche, ale i za ňou, vystriedalo mnoho hráčov, ale i divákov. Na niektorých sa už dávno zabudlo, ale na niektorých sa stále spomína. Medzi nich sa pozitívne zapísal aj jeden z najvernejších, Ľudovít Uhrin, pre ktorého boli futbalové zápasy najmä na domácom ihrisku všetko – rodina, kamaráti, kostol. Futbalové zápasy bez neho boli nepredstaviteľné. Keď sa na sklonku jesenného kola šiel do rožňavskej nemocnice liečiť, futbalisti mu cez mobil poslali nielen pozdrav, ale zaželali i skoré vyliečenie. Choroba sa však prejavovala u Ľudovíta stále nebezpečnejšie. Od 26. februára 2022 bude medzi futbalistami, ale i divákmi, veľmi chýbať. Na facebookovej stránke sa totiž objavila smutná správa, že v uvedený deň 63-ročný Ľudovít Uhrin zomrel.
„Skutočná láska nikdy nič nepotrebuje, vždy len dáva.“ – Gándhí
Všetci máme vo svojom vnútri nevyčerpateľné zásoby lásky. Je jej toľko, že ňou nemusíme šetriť a môžeme svoju lásku rozdávať.
Všetkými smermi vyžarujte okolo seba bezpodmienečnú lásku a spoznáte ju v plnej sile. Keď sa o svoju lásku podelíte, niekoľkonásobne sa vám vráti. Čím viac lásky dávate, tým viac jej máte a tým ste bohatší! Láska je to najkrajšie, čo môžete získať a láska je to najcennejšie, čo môžete stratiť.
Ľudskou pripomienkou čírej lásky a jej potreby medzi ľuďmi bol aj dnešný valentínsky sviatok... Preto sme sa aj v Revúcej chceli podeliť s vami o dobrú, radostnú náladu z prvých láskavých slnečných dní, zo srdečných ľudských úsmevov, zo smiechu a rozdanej radosti.
Gemerskopolomské matičiarky za novými knihami v miestnej knižnici
Napísal(a) M. Antalová
Sú knihy, z ktorých si my čitatelia nájdeme tie, ktoré sú nám najbližšie. Každý z nás má možno obľúbeného autora, či autorku. V knihe si každý z nás nájde niečo zaujímavé, zdieľame pocity s hlavným hrdinom, ale aj to, že nás necháva v napätí až do samého konca. I napriek covidovej situácii, pre ktorú nám stagnujú určité aktivity, sme sa stretli členky MO MS v Gemerskej Polome v obecnej knižnici, aby sme si oddýchli od denných povinností. Mohlo nás byť viacej, ale pandémia to nedovolí. Prišli sme, aby sme si pozreli i vypožičali knihy, ktoré zakúpila knihovníčka pani Danka Červenáková v rámci projektu o knižných novinkách. Sú rôznych žánrov – od beletrie cez detektívky, náučné, ale aj krásne zvukové knihy (leporelá) s hudobnými ukážkami na počúvanie hudby aj s textami, ktoré sú síce pre tých najmenších čitateľov, ale oslovili aj nás. Vypočuť si melódie z Luskáčika, či započúvať sa do kúzla Mozartovej hudby bolo i pre nás skôr narodených výnimočným zážitkom.
Vojnového veterána plk. v. v. Ladislava Sládka pochovali s vojenskými poctami
Napísal(a) Ing. V. Rízová
Vo veku nedožitých 94 rokov nás 29. januára 2022 opustil hrdina – víťaz vojny, vojnový veterán plk. v. v. Ladislav Sládek z Rimavskej Soboty. Nášho hrdinu pochovali s vojenskými poctami 3. februára 2022. Do rimavskosobotského domu smútku sa prišli rozlúčiť pozostalí, priatelia aj vojaci, či dlhoroční funkcionári. Bol plukovníkom vo výslužbe a priamym účastníkom oslobodzovacích bojov II. svetovej vojny. Prezývali ho Saša Saldík. Patril medzi najstarších pamätníkov týchto udalostí na Slovensku. V septembri minulého roku dostal Cenu mesta Rimavská Sobota.
Svetlo sveta sa pred ním rosvietilo dňa 6. marca 1928. Narodil sa ako prvorodené dieťa Jánovi Sládkovi a Márii rodenej Slezákovej. (Okrem Ladislava mali rodičia ešte Agnešu a Jána). Rodičia bývali pri železnici „v strážnom domku“, ako sa vtedy označovali domčeky, kde bývali pracovníci železníc v Senci. V tomto meste začal chodiť v roku 1934 do slovenskej štátnej ľudovej školy.
Vo výstavných sieňach Radnice na Námestí baníkov v Rožňave otvorili autorskú výstavu Eszter Pósch
Napísal(a) E. T.
V rámci Dní mesta Rožňava bola 3. februára 2022 vo výstavných sieňach Radnice na Námestí baníkov v Rožňave otvorená autorská výstava Eszter Pósch.
Jej otec Dr. József Pósch bol váženým občanom mesta, advokátom, mestským notárom a v rokoch 1908-1923 starostom mesta Rožňava, na prelome storočia bol redaktorom rožňavského týždenníka „Sajó Vidék“ (Región Slanej), V roku 1932 vydal v rožňavskej tlačiarni Gömöri Nyomda „A Rozsnyói Társalgási Egylet története 1831-1931“ (Storočné dejiny Rožňavského besedného spolku 1831-1931).
Samospráva mesta Rožňava si ho ako doteraz jediného z doterajších starostov mesta 3. februára 2022 uctila udelením titulu Čestný občan Rožňavy in memoriam.
Eszter Pósch sa narodila v Rožňave 11. januára 1911 ako piate dieťa Dr. Józsefa Póscha a Erzsébet Stech.
Naždy sa rozlúčime s Ondrejom Gonosom, rodákom z Rožňavského Bystrého
Napísal(a) O. Doboš
Krásna príroda Slovenského rudohoria je v okolí Rožňavy obohatená množstvom cenného bohatstva, ktoré po dlhé roky poskytovalo prácu i obživu tisícom baníkov a ich rodín v tomto regióne. Jednou z mnohých takých bola aj rodina Ondreja Gonosa z Rožňavského Bystrého. Jeho život nebol ľahký. Osud ho poznačil ako 35-ročného ťažkým banským úrazom a naviac mu pridal aj 5 rôznych diagnóz. Napriek tomu, že bol veľmi blízko smrti, moderná medicína mu navrátila život. Zdravie si však musel udržiavať iba pevnou vôľou, ktorá ho neopustila ani v tých najzložitejších situáciách.
Prišiel však 2. február 2022 so smutnou správou, ktorou jeho najbližší oznámili rodine, priateľom a známym, že vo veku 80 rokov zomrel Ondrej Gonos, rodák z Rožňavského Bystrého, vyučený murár, neskôr baník so strelmajstrovskou skúškou v železorudnej bani na úseku Mier. Tam, na 21. obzore ho zastihlo banské nešťastie, ktoré ho poznačilo na celý život.
Viac...
Občania Revúcej si pri pamätníku na Námestí slobody pripomenuli sedemdesiate siedme výročie oslobodenia mesta spod fašizmu
Napísal(a) J. GenčanskýNavždy odišiel náš verný Gemerčan Vojtech Bradovka (DedoBelo)
Napísal(a) Julo Forsthoffer
Motto: Poďakuj!
Za vôňu poďakuj lipe, keď kvitne a ránu za svetlo, ktorým deň víta,
poďakuj srdcu za to že bije, a dažďu za vlahu čo zemi dáva.
A ďakuj semenám keď z hliny vyklíčia, za pestrosť farieb kvetinám,
za krásu hôr, ktoré sa k nebu týčia i za temnotu hlbinám.
Husliam za krásne tóny a krivky ladné, riekam, že stále tečú,
ďakuj i za to, že všetko nie je ľahké, i mechu poďakuj za zeleň mäkkú.
Poďakuj blížnym za prívetivosť, ďakuj za lásku muža i ženy,
poďakuj smrti za skutočnú spravodlivosť, i moru za bielu čipku z peny.
Tiež poďakuj za striebro vlasov, nočnému nebu za hviezdny blysk,
a lánom obilia za zlato zrelých klasov.
Poďakuj životu, že si ho smel žiť.
Presne 77 rokov uplynulo, keď jednotky 40. Červenej armády a 4. rumunskej armády priniesli Malej a Veľkej Polome dlho očakávanú slobodu
Napísal(a) MG-od
Bol utorok... 23. január v roku 1945. Presne 77 rokov uplynulo odvtedy, keď jednotky 40. Červenej armády a 4. rumunskej armády priniesli Malej a Veľkej Polome dlho očakávanú slobodu. Sloboda nie je zadarmo, treba si ju vážiť.
Chvíle spred 77 rokov 23. januára 2022 pripomenula v slávnostnom príhovore starostka obce Gemerská Poloma Mgr. Lillian Bronďošová.
Na tomto podujatí okrem obyvateľov obce boli prítomní aj zástupcovia OV SZPB v Rožňave, ktorí bývalému predsedovi polomskej ZO SZPB pánovi Jurajovi Sústrikovi odovzdali pamätnú medailu Milana Rastislava Štefánika 2. stupňa.
Glosa: Dva medvede v Muránskej Zdychave zabili koňa, ovce a jahňa
Napísal(a) M. Nosko
Ako sa majú vyhnúť stretom s nimi obyvatelia obce?
Pôsobil som v rámci svojej práce na Lesnej správe Revúca osem rokov a preto dobre poznám Muránsku Zdychavu a jej okolie. Obec vznikla v minulosti valašskou kolonizáciou. Vďaka tomu sa v jej okolí nachádza množstvo ešte udržiavaných pastvín a stodôl. Okolie centra obce je pritom pod najvyššími vrchmi Stolických vrchov. Tieto pastviny a stodoly sú preto v strmých kopcoch.
Napriek týmto ťažkým podmienkam tam dodnes tamojší ľudia s úspechom chovajú ovce, hovädzí dobytok i kone. Okrem vypásania množstvo lokalít pravidelne vykášajú kvôli usušeniu sena, aby chované zvieratá prežili dosť krutú zimu, aká tu býva. Vďaka tomu lokalita ostáva na väčšine územia bez náletových drevín a ráz krajiny sa nemení.

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-